,,Táák, konečne som sa dožila."
V ten deň som vyskočila z postele ako keby ma hnali žeravým kutáčom (áno, moja obľúbená mučebná pomôcka) a takmer som stúpila na Bléza v svetríku spiaceho na podlahe. Ani som sa neuskutočnila ranné mučenie, veď som sa chystala na Olymp, lebo Stvoriteľka konečne odišla na ranč. Rýchlo som zbehla dolu schodmi do haly, kde som stretla Gioma s táckou s raňajkami, ktorý sa pravdepodobne usmial (chcel moju priazeň), no ja som to nevidela, prefrčala som okolo neho. Schmatla som jeden pekelný croissant plnený čerňou duší a stále v pásikavej nočnej košeli som zamierila do šatníka. Mala som tam už pripravený veľký kufor, veď odchádzam na týždeň. Sladký týždeň plný skvelých Britov. Masáže celého tela a tak.
Obliekla som si dlhé žiarivo biele šaty vyprané v Perwolle a mala som pocit, že v tom zašednutom pekle takmer vyžarujem vlastné svetlo. Aby som predišla poškodeniu zraku dala som si slnečné okuliare na pol tváre a vliekla som veľký kufor do haly. Vzdychla som si, keď som si uvedomila aká hlúpa som. Veď tu mám dvoch otro- pomocníkov.
"Gioméz!" Obaja okamžite nastúpia do haly a zasalutujú.
"Manžel môj najdrahší, ty mi vezmi kufor a Giom, brat môj, prosím, zapriahni pekelné psy. Idem na Olymp."
Znova zasalutujú a ja zo zvyku prevrátim oči a znovu vzdychnem.
O tri sekundy neskôr už sedím v záprahu a pozerám na Blézove veľké psie oči. Pohladím ho po líci a hodím mu bielu vreckovku zo svojho výstrihu.
"Pekne tu spolu gazdujte. A nespite v mojej posteli!" Pošlem im vzdušný bozk, uškrniem sa a miznem na horizonte.
***
Olymp, 2 nanosekundy neskôr
Moje krásne ňuňácke pekelné psy zastavia pred Olympom a ja vystúpim neskladajúc si slnečné okuliare. Vložím opraty do rúk nejakého sluhu a fľochnem. "Zaparkovať do tieňa, každý deň dať nažrať ľudského mäsa."
Pritiahnem si ho za golier a zavrčím. "Ak sa im čokoľvek stane, tak ich nahradíš na nabližšej večeri. Ale nebudeš jesť ty, to ja budem jesť teba."
Pustím ho a odchádzajúc cez rameno mu pripomeniem, že kufor čakám vo svojej izbe, potom už vojdem do otáčacích dverí. Moje oslnivé entrée sprevádzané rinčaním skla a žiarivá krása ani nepohne driemajúcim rečepčným a tak zakašlem. Keď ani to nepomôže udriem po zvončeku, ktorý sa mojím hnevom zdeformuje a keď ho znovu uvidím, tak si uvedomím, že je asi znova nepoužiteľný.
Kým čakám na milosťpána, kedy a či vôbec sa mu uráči vstať pozerám sa okolo. Krásne zdobené stĺpy a podlaha. To sa musí nechať, je to sídlo Stvoriteľa.
On konečne vstane. Prevrátim oči.
Pustím ho a odchádzajúc cez rameno mu pripomeniem, že kufor čakám vo svojej izbe, potom už vojdem do otáčacích dverí. Moje oslnivé entrée sprevádzané rinčaním skla a žiarivá krása ani nepohne driemajúcim rečepčným a tak zakašlem. Keď ani to nepomôže udriem po zvončeku, ktorý sa mojím hnevom zdeformuje a keď ho znovu uvidím, tak si uvedomím, že je asi znova nepoužiteľný.
Kým čakám na milosťpána, kedy a či vôbec sa mu uráči vstať pozerám sa okolo. Krásne zdobené stĺpy a podlaha. To sa musí nechať, je to sídlo Stvoriteľa.
On konečne vstane. Prevrátim oči.
"Želáte si?"
Je tak odporne slizký a úslužný. To určite nebude Brit. Len zažmurkám a zložím si okuliare. Moje oči sú už naplnené hnevom a sú celé čierne. Také démonické (je to len legenda, moji démoni nemajú čierne oči. To len ja v takomto stave.)! Tak príjemne konstrastujú so žiarivými šatami, uškrniem sa.
Okamžite zaspätkuje a hľadá tlačidlo na privolanie ochranky.
Vidím mu do hlavy, myslí si, že som kresťanský anjel, ktorý prišiel zničiť toto náboženstvo. Je to hlupák.
Ochrankári ma už poznajú, iba sa usmejem a žmurkem na nich.
Vtedy sa mi na ruke zjaví náramok. Zamračím sa.
"Čo je to?" Pýtam sa zmätene.
"Stvoriteľ to tu modernizoval. Všetko je elektronické a všade sú kamery."
Zdvihem obočie. "Všade?"
"Okrem miestnosti háremu a kúpeľní, samozrejme."
Vydýchnem si, to som potrebovala počuť. Obzerám si náramok. "Nejaký vkusnejší by sa nenašiel? Tento vyzerá ako v Tatralandii."
"Môžete si ho naprogramovať na aký chcete, len..." Ďalej som ho už nepočúvala. Nebudem tu márniť čas s nejakým ochrankárom, keď ma na poschodí čakajú všetci skvelí Briti.
"Nerušte ma najbližších pár hodín... Vlastne.. dní. Asi budem zaneprázdnená." Samoľúbo sa usmejem a vykročím hore po schodoch do háremu. Moje oči sa pomaly vracajú do normálu, no čím vyššie idem, tým moje šaty viac žiaria. Pri dverách háremu cez tú žiaru takmer nevidím. Stlačím kľučku a otvorím dvere. Keď prejdem skrz, žiara zmizne. Zamračím sa.
Predomnou je plachte a po mojej pravici je stojan s uterákmi. Vezmem si osušku a omotám si ju okolo tela.
"Automatické vyzliekátko, šikovné..."
Odhrniem plachtu a predomnou sa otvorí katalóg polonahých skvelých Britov.
Som v Stvoriteľkynom háreme. Som v cieli svojej cesty.
