Prečo nie hašiš?

„Ach, ešte nikdy si mi tak veľmi nechýbal, Tiberius,“ zapriadla Aoife a pohladila svojho druha po hlave.

Obrovský Mačkodlak sa len usmial a olízal svojej bohyni tvár.

Obaja ležali v tráve, obklopení kosatcami a konope, ktoré Aoife začala pestovať, keď pochopila narážku Bohyne času z predchádzajúcich dní, na brehu jedného z labkovitých jazier. Aoife, napriek svojej náchylnosti na rastliny, prírodu milovala a v tom momente si práve vychutnávala ešte vždy neidentifikovateľnú vôňu kosatcov. Bola to proste vôňa kosatcov. Kosatcovitá vôňa. Jeden kosatec... dva kosatce... tri kosatce... Počítala v hlave Bohyňa počasia všetky kvetiny na lúke. Podarilo sa jej pritom však zaspať, takže vôbec nestihla postrehnúť, že jej drahý Tiberius sa vybral do jazierka trošku sa schladiť.

Mačkodlak sa čvachtal vo vode a nedával ani najmenší pozor na to, či to jeho družku ruší alebo nie... prípadne, či ju to nevytrhne zo zaslúženého spánku (nakoľko sa posledné dni venovala iba spríjemňovaniu a zútulňovaniu ich obydlia a tiež preto, že bola schopná si ho privolať do nového sveta. Aj keď to bolo vďaka Bohyni času).

Tiberius sa potápal, pod vodou naháňal drobné rybičky, strašil ich šabľovitými zubmi, vyskakoval z vody a opäť sa ponáral. Z času na čas si dal pauzu a díval sa do svojich láb na zlaté rybky, ktoré sa mu podarilo nejakým spôsobom uväzniť vo svojich mačacích dlaniach.

„Hovno, hovno, zlatá rybka,“ prihováral sa im, „akvárium nebude!“

Tiberia to nakoniec, po nejakom čase, konečne prestalo baviť a rozhodol sa, že sa vráti na breh. Jeho bohyňa ešte stále vyspávala a v zlatej žiare zapadajúceho slnka mu prišla naozaj okúzľujúca. Rozhodol sa, že ju zobudí. A urobí to tým najoriginálnejším spôsobom: Otrasie sa pri nej z vody.

Tiberiove zvrátené myšlienky sa odrazili na tvári, ktorá sa stiahla do škodoradostného úškrnu. A kdesi v tom nekonečnom priestore obklopujúcom maličký kúsok chaosu, sa ozýval jeho zlovestný mačkodlačí smiech...

Ach, nie, nie... to nebol jeho mačkodlačí smiech. Bol to smiech... trochu vyšší, akoby ženský... a určite nie mačací. Kým sa stihol Tiberius spamätať, niečo v jazierku ho ťahalo dolu... dolu do hlbín... niečoho hlbokého...

Aoife, prikrytá kosatcami, si spokojne vzdychla a otočila sa na druhý bok.

Bohyňa počasia sa zobudila až na prenikavé svetlo vychádzajúcich hviezd (Teda, niežeby vôbec vychádzali, ale pre lepšie dorozumenie sa... proste sa tam tak... akoby zjavili, čo Aoife prekazilo jej plány na sladký spánok.), keď si povedala, že by už naozaj mala zaliezť do svojho pelechu, teda do svojej nory. Celé dni iba pracovala, tak si teraz konečne poriadne pospí. Už by sa aj patrilo. Oprie si hlavu o Tiberia, alebo sa pri ňom skrúti úplne celá a prespí najbližších pätnásť dní. Ach, to bude raj... v jej pelíšku! (Neznášala svetlo hviezd.)

Potom si však uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Niečo jej tu chýba... niečo... veľmi veľmi podstatné.

„Mačkodlak!“ vyhŕkla.

Postavila sa na nohy (tentokrát len na tie dve zadné) a v rýchlosti sa obzerala okolo seba, či svojho drahého niekde neuvidí zakrádať sa odkiaľsi z porastu. Ale nikde ani vtáčika, ani letáčika. (Možno tak zopár netopierov.) Ešte raz skontrolovala okolie svojím jastrabím (mačacím, ale v tomto prípade jastrabím) pohľadom a prečesala svoje konopné polia. Po Mačkodlakovi však akoby sa zavrel portál.

Vrátila sa teda na miesto, kde ho videla naposledy, a celá zdrvená si opäť sadla do trávy. Na hladine jazera, ktoré sa pred ňou rozprestieralo zrazu uvidela malé bublinky. Bublinky, ktoré naznačovali, akoby niečo... alebo niekto bol na dne jazera. Teda... nemusel by byť ani na dne, proste bol vo vnútri. A to znamenalo iba jediné: Niečo alebo niekto drží niekoho alebo niečo pod hladinou. (Alebo možno Mačkodlak iba zabudol plávať.)

Bohyňa počasia pristúpila k jazeru a bojovala so svojou mačacou podstatou a tým, že by mala ísť svojho druha zachrániť. Veď... čo by bez neho robila? A okrem toho, je predsa bohyňa, nemôže sa jej nič stať. A keby sa jej aj malo niečo stať, Eruvérë by to vycítila a teleportovala by ju na Olymp. V to aspoň Aoife dúfala.

Bohyňa počasia sa zahľadela do hĺbky jedného zo svojich jazier...

Prečo som len ja vymýšľala jazerá? Prečo som radšej nespravila konopné polia v tvare mačacej labky?

Aoife zatvorila oči. Zhlboka sa nadýchla nosom a vydýchla ústami. Opäť oči otvorila a skočila do vody.

V jazere bola tma. Aoife zašibrinkovala svojimi chudými prstíkmi a privolala do dlane mesačné lúče, ktoré jej posvietili na cestu. Po nejakej tej chvíli doplávala až k podmorskému kráľovstvu, ktoré pripomínalo otvorenú dračiu tlamu. Privolala si mesačné lúče aj do druhej dlane, aby lepšie videla, a plávala smerom do tlamy. Vo vnútri musí byť určite uväznený jej Tiberius.

Nebolo tam však nič. Iba tma, ktorú nedokázal presvetliť ani mesiac, ktorý si Aoife na chvíľu požičala. Bohyňa počasia teda skúsila plávať nahor, čo bol nakoniec veľmi dobrý ťah, pretože o niekoľko kopnutí labkami sa ocitla nad hladinou. Vynorila sa niekde v jaskyni, ktorá bola presvetlená žiarivým svetlom, pochádzajúcim z nespočetného množstva kryštálových lustrov. Aoife si zaclonila labkou oči, zažmurkala a pomaly si privykla na to hnusné, kričiace svetlo. Vyliezla na pobrežie a kráčala po červenom koberci, ktorý viedol nevedno kam. Prišla až do neveľkej miestnosti, kde uvidela v stene celu a svojho Mačkodlaka za kryštálovými mrežami.

„Tiberius!“ zvolala a rozbehla sa k svojmu Mačkotvorovi.

„Stoj!“ ozval sa neznámy ženský hlas.

Bohyňa počasia sa zarazila. Pred ňou stála miniatúrna ženská s nohami a dvomi rybími chvostmi, na hlave účes tvorený úhormi a obrovské krakenie oko.

„Čo... čo... si zač?“ opýtala sa Aoife a striaslo ju.

„Som kráľovná tohto jazera. A ty si si ho veľmi netaktne prisvojila!“

„To nie je pravda!“ protestovala Bohyňa počasia. „Nič som si neprisvojila. JA som toto jazero totiž VYTVORILA!“

„O tom doooooosť pochybujem,“ zatiahla Jazerná kráľovná.

Aoife ju sledovala jastrabím pohľadom a medzitým horúčkovito premýšľala. S tvorbou tohto kraja jej pomáhala Bohyňa času. Mačkodlaka tu premiestnila pomocou červej diery. Čo ak sa portálom dostala do jej jazera aj táto odporná pliaga?

„Nuž...?“ čakala Jazerná kráľovná.

„Neviem, čo sa stalo a je mi to úprimne ľúto, no túto situáciu nemôžem vyriešiť bez pomoci svojej dobrej priateľky Bohyne času. Ak budeš teda taká dobrá, rada po ňu zájdem a opäť sa ťa pokúsime premiestniť tam, odkiaľ si prišla.“

„Ale, ale... Nie tak zhurta, ja som netvrdila, že sa mi tu nepáči,“ zarazila ju Jazerná kráľovná.

„Tak... potom čo teda?“ nechápala Aoife.

„Jediné, čo sa mi na tomto mieste nepáči, si ty!“ objasnila a ukázala zošúvereným prstom na úbohú Aoife.

„To ťa ale budem musieť sklamať. Toto miesto totiž patrí mne,“ objasnila, pre zmenu, Aoife a pokrútila hlavou. „Akokoľvek, idem po Bohyňu času. Dáme to do poriadku, žiadny strach.“

„Hmm.. ako myslíš. A ja sa tu zatiaľ zahrám s tvojím mačiakom.“

V očiach Aoife sa objavilo zúfalstvo, ktoré však okamžite vystriedala zlosť.

„Opováž sa....! Opováž sa dotknúť Tiberia!“ varovala ju Bohyňa počasia. Nekričala, ani nejako výrazne nezvýšila hlas. Tón, ktorým to však preniesla, bol zlovestný.

„Hmm... hmm...“ poškrabkala sa Jazerná kráľovná na brade, čím zakrývala svoj neurčitý strach, ktorý ju tak náhle prepadol z pohľadu do očí bohyne.

„Nuž... keby sme sa mohli nejako dohodnúť...“ priadla ďalej Jazerná kráľovná.

„Tu nemôže byť reč o nijakej dohode!“ zahromžila Bohyňa počasia. „Nejakým nedopatrením si sa ocitla na mojom území, v mojom kraji, v mojom domove! Uniesla si môjho druha! A ešte k tomu sa mi aj vyhrážaš! Myslíš, že máš vôbec nejaké miniatúrne právo na to žiadať o dohodu?“

„Áno, mám,“ odvážila sa odpovedať Jazerná kráľovná.

Bohyňu počasia svrbeli labky. Čakala už len na ten správny moment, keď na tú pliagu bude môcť vrhnúť guľové blesky.

„Mám právo žiadať o dohodu. Už len preto, že som sa tu ocitla, ako si sama spomenula, nedopatrením.“

Aoife sa prestala mračiť a konečne sa trochu upokojila. Uvedomila si, že Jazerná kráľovná má pravdu. A aj keď je teraz istou nepodstatnou obeťou jej Mačkodlak, prvou obeťou v tomto príbehu bola práve Jazerná kráľovná.

„Hmm.. dobre teda, dohodnime sa,“ ustúpila nakoniec Bohyňa počasia.

„Vidím, že si mocná, bohyňa, preto ti nechcem nijako zasahovať do života, nepotrebujem zbytočné problémy... Jediné, čo chcem, je pokojne žiť v tomto jazere so svojimi zlatými rybkami, ktoré nebude nikto kántriť či strašiť,“ zazrela na Tiberia, „ak budeš tolerovať moju prítomnosť, ja budem tolerovať tú tvoju a nebudem sa ti starať do božieho života.“

„Hmm... to znie celkom výhodne. Obe budeme mať jednoducho pokoj. Postarám sa o to, aby sa Tiberius kúpal v iných ako v tvojom jazere.“

„Dobre, to uvítam.“

Obe panie si vymenili pohľad... a neskôr aj úsmev.

„Našu dohodu však musíme niečím spečatiť. Chce to jednoducho nejaký akt.“

Aoife sa tuho zamyslela. Od toľkého rozmýšľania jej mykalo fúzikmi.

„Už to mám!“ vyhŕkla Jazerná kráľovná.

„Počúvam.“

„Pričarujem ti chvost.“

„Čože?“ vypleštila oči Aoife.

„Dokážem to, neboj sa. Viem, ako má vyzerať mačací chvost, nepričarujem ti tam úhora, nemusíš mať strach.“

„Ale... ale... prečo chvost?“

„Chvost je niečo, čo musíš strážiť ako oko v hlave. V istom zmysle to môže zavadzať a inokedy naň môžeš úplne zabudnúť... Navyše, ak by ti ho niekto poranil, znamenalo by to, že naň nedávaš dostatočný pozor, teda nedávaš pozor ani na našu dohodu. Znamenalo by to, že ju neberieš vážne... A ak by sa niekomu podarilo odseknúť ti ho, dohoda by bola zrušená.“

„Znie to... celkom logicky. Prečo však celú ťarchu tejto dohody musím niesť na sebe?“

„Na oplátku, kedykoľvek budeš niečo potrebovať, som tu pre teba.“

Aoife sa opäť zamyslela. Opäť jej mykalo fúzikmi.

„Tak čo?“

„Hmm... no... nedbám,“ pokrčila ramenami Aoife a začala sa zmierovať s tým, že bude mať chvost.

O niekoľko krátkych chvíľ tak aj bolo. Bohyňa počasia už viac nemala len holú kostrč, namiesto nej odtiaľ vyrastal dlhý biely chvost s čiernou čiapočkou na konci.

Snáď to nebude až také hrozné, pomyslela si Aoife pri pohľade na svoju práve prirastenú ozdobu.

Z kryštálovej klietky sa akoby mimochodom ozvalo zúfalé mačkodlačie zamňaukanie. 

Keď kvitnú kosatce

Po teleportácii, ktorú sprostredkovala Eruvérë, sa Aoife ocitla niekde uprostred... bielej ničoty. Poobzerala sa okolo seba, povzdychla si a pozrela si do dlaní.

„Tak teraz by som mohla využiť svoju silu bohyne a vytvoriť si nejaký ten pelíšok...“

Zastrihala uškami, pomykala fúzikmi a nejakou zvláštnou vnútornou silou začala privolávať svojich priateľov – mračná. Potom sa však zarazila.

„Potrebujem pomoc,“ zamrmlala si pre seba a vybrala sa smerom k obydliu Bohyne času.

„Tam, kde by som teraz mala žiť, nie je nič (fňuk), potrebujem tvoju pomoc. Aby vyrástla tráva a stromy... a kvety, kríky, huby... a tak, potrebujem, aby si mi trochu helfla s časom. Aby to totiž netrvalo desaťročia.“

„Uhm, uhm,“ prikyvovala Gray, „a tou trávou máš na mysli...“ Ďalej nepokračovala, ale všetci dobre vieme, že myslela konope.

Aoife na ňu vyťukane civela.

„No nič,“ mávla rukou Gray, „ukáž mi ten svoj svet!“

A tak Aoife s pomocou Gray vytvorila svoju majú časť chaosu. Jej kraj s jedným veľkým a štyrmi menšími jazerami pripomínal mačaciu labku. A kdesi tam bola jej nora... Ukrytá hustým porastom modrých kosatcov.

„Ešte jedna vec, Gray...“ zahuhňala Aoife.

„No hmm.. počúvam,“ odpovedala nezaujate Gray.

„Je tu totiž jedna vec... teda... presnejšie niekto... niekto... niekto... no...“ koktala.

„No?“ Gray jej konečne venovala pohľad.

Bohyni počasia sa z očí rinuli slzy. Labkami si zakrývala ústa a zdalo sa, že jej veľké oči za chvíľu vyplaví veľká záplava slanej vody.

„Hej, hej, neplač, urobím čokoľvek, len sa mi tu, prosím, nezosyp!“ priskočila k nej Bohyňa času, nevediac, čo robiť.

„Čokoľvek... naozaj?“ zahuhňala ešte raz Aoife.

„Prisahám na to, že som jedinou ženou v živote Lokiho!“ buchla sa do hrude Gray.

Aoife sa ešte chvíľu okúňala, potom spustila...

„Chýba mi môj Mačkodlaaaaaaaaak! Uéééééé!“

Ďalšia záplava sĺz.

„Dobre, dobre... ale kto je Mačkodlak? A čo ja s tým, že ti chýba?“

„No... nepriviedla si pomocou červej diery Lokiho? Nemôžeš pomocou nej priviesť aj môjho Mačkodlaka?“

„No... môžem sa o to pokúsiť,“ zamyslela sa Gray, potom sa však zarazila. „Ale kto, pre všetok čas v chaose, je Mačkodlak?“

„Je to môj druh.“

„Akože... niekto ďalší z kmeňa Mačiek, kto sa zachránil?“

„No... nuž... nie tak celkom. Je mojím druhom... akože... no...“

Gray padla sánka.

„Myslíš tým... niekto, ako je pre mňa Loki alebo pre Ebony Xant?“

Aoife fňukajúc prikývla.

„Nuž... no... ehm... uvidím, čo sa dá robiť.“

„Volá sa Tiberius.“

„Tiberius?“ uškrnula sa Gray.

„Hej, ale ja ho zvyknem volať Mačkodlak. Je veľký... väčší než normálne mačky bývajú. Dalo by sa povedať, že je to úplne iná... rasa... druh... Proste Mačkodlak.“

„Euh, iste, pochopila som.“

Aoife sa posadila medzi kosatce a pozorovala Gray, ktorá sa chvíľu prechádzala, zatvárala pritom oči a sem-tam zdvihla ruku, prípadne obe.

To je akože nejaký rituál?

Bohyňa počasia si utrela posledné slzy a všimla si, že obloha sa začína vyjasňovať. Žiadne mačacie hlavy. To je dobré znamenie, začala sa upokojovať. Teraz už len stačí, aby Bohyňa času objavila jej Mačkodlaka.

„Myslím, že ho mám... teda aspoň podľa tvojho opisu.“

„Vážne, vážne, vážne?“ vyskočila Aoife na všetky štyri.

„Ešte sa neteš, ešte som nič nespravila... tak sa len pekne posaď, čisti si srsť a nezavadzaj.“

Aoife poslúchla bez nejakých väčších poznámok. Vždy to bola poslušná mačička.

„Ale na oplátku, budeš mi musieť povedať všetko... o tej... no... o tebe. Veď vieš... Manx! To je ono! O tom, čo je to zač tá manská mačka.“

Aoife prikývla a ďalej sa venovala svojej srsti, ktorú mala, žiaľ, len na labkách... a uškách...

Gray sa opäť začala prechádzať. Potom zastala, chytila sa ukazovákmi za oba spánky a privrela oči. O niekoľko okamihov už pred obomi bohyňami lietala v povetrí červia diera, ktorá sa zvíjala a krútila, akoby ju niečo náramne bolelo.

„Nechce mi odtiaľ vypadnúť...“ zahlaholila Gray.

Aoife na ňu hodila zúfalý pohľad a obloha sa opäť začala zaťahovať.

Ešte chvíľu tam len tak stáli, Gray s ukazovákmi na spánkoch, Aoife na svojich štyroch končatinách s nastraženými ušami a zúfalým výrazom na mačacej tvári. Potom zrazu, na prekvapenie oboch bohýň, červia diera vypľula akúsi červenohnedú pruhovanú bytosť. Hneď na to sa scvrkla a zmizla v nenávratne.

„Ňuňuuuuuuu!“ vyhŕkla Bohyňa počasia a hodila sa na úbohého tvora.

Gray si utierala pot z čela a so spokojným výrazom sledovala Aoife, ako svojho Mačkodlaka hryzie do mačacieho ucha. Bol väčší, to mala Aoife pravdu. Laby mal aspoň trikrát také veľké, ako boli labky Bohyne počasia. Z úst mu trčali obrovitánske šabľovité zuby, z ktorých Gray dostávala strach...

A s týmto sa dala naša novopečená bohyňa dokopy...

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem...!“ vrhla sa Aoife pre zmenu na Gray.

Gray sa obratne vyhla Aoifinej rozradostenej a uslintanej papuľke a iba zaševelila niet zač.

Bohyňa počasia sa opäť pustila do plaču a z neba sa spustil dážď z modrých aj žltých kosatcov. Mačkodlak sa konečne spamätal, megajazykom olízol svoju bohyňu a potom sa pozrel na Gray. Bohyňa času na moment stŕpla, no keď videla, že neznámy sa jej chce iba poďakovať, uvoľnila sa a usmiala. Tiberius sa jej uklonil.

Líca Bohyne času sa zapálili červeňou a nemohla inak, ako uhnúť pohľadom.

„Neboj, vie aj hovoriť,“ veselo šemotila Aoife, „len sa teraz ešte príliš hanbí.“

„Uhm.. hmm...“ bola odpoveď Gray.

Aoife sa rozosmiala a opäť sa hodila na svojho Tiberia. Na svojho Mačkodlaka.

„Ale každopádne,“ začala Gray, keď sa dala dostatočne dokopy na to, aby prehovorila, „sľúbila si mi, že mi povieš niečo viac o tej Manx! Takže počúvam...“

Aoife sa usmiala, ešte jeden pohľad a jedno pohladenie venovala Tiberiovi, potom si sadla ku Gray a začala rozprávať... 

Ako sa riešia problémy

Ak je jedna vec, ktorú má Viebrimač spoločný, je to veľmi špecifický a vyhradený postoj k počasiu. Nie vždy sa však jeho členovia zhodnú na tom, či je počasie dobré alebo zlé. Veľmi zapálená debata sa často vedie na tému búrka. Alebo hocičo, kde je prítomná voda padajúca z neba vo forme miniatúrnych kvapôčok, stekajúcich po tvári a mahagóne.

Väčšia časť Viebrimaču sa zhoduje v názore, že búrka a padajúca voda je jedna z úžasných krás sveta vytvoreného Stvoriteľkou. Táto väčšina sa rovná Stvoriteľke, ktorej sa kvapôčky vody, ktoré nebo hádzalo na zem páčili do takej miery, že podľa mena, ktoré im bolo pridelené, odvodila meno pre sväté písmo Viery britských mačiek – dášť; Grey, bohyňa času, a Tiria, ktorej titul je taký dlhý, že ju všetci volajú Normálnosť. Kráľovná pekla sa k tejto výmene nepridáva a iba spokojne sleduje konflikt z diaľky. Chce si udržať neutralitu a využiť možnú šancu na prevrat, keď to všetci budú najmenej čakať. Špehovia s troma ušami, ale tvrdia, že Magley je skôr na strane väčšiny a má dážď v obľube. Ak však tejto entite dážď neprekáža, bohyňa, ktorá má ešte dlhší titul ako Tiria, Ebony, sa ho stráni, ako keby bol stelesnenie samotného Horého Hričova. Posledných pár dní... možno mesiacov – pri Grey si nikto nemôže byť istý – mala teda nekonečno dôvodov na hnev ebonyckého rozmeru. A všetci mali byť jeho obeťami.

Už predtým sa prihodili náhle zmeny počasia. Vtedy sa vyplavili na povrch dohady o ustanovení bohyne počasia. Nikam to nespelo a opakované ponúkanie sa bohyne psychopatov a dočasnej normálnosti na túto pozíciu sa po nespočetných storočiach stalo ignorované. Lenže stav, aký nastal nedávno na Ostrove bohov nebol tak často opakovaný. Nepodarený výtvor Stvoriteľky, inak nazývaný aj ľudia, už v pamätiach svojich predkov tento jav nedokázal nájsť niekoľko tisícročí. Bolo to obdobie neustálych dažďov. Nedávny dážď lebiek a kostí nebol taký prekvapivý, ako toto. Neustálych dažďov sa totižto nedalo zbaviť. Neustávali. A pre celý svet to nebolo normálne.

Asi preto sa Tiria zrazila s Ebony na ceste do normálnej kuchyne vo svojom sídle.

„Musíš s tým niečo urobiť!“ boli prvé slová, ktoré bohyňa irónie vypustila z úst.

„S čím?“ s nezáujmom sa spytovala bohyňa normálnosti. Ebony ju blokovala na ceste do kuchyne. To hádam nebolo nutné, Tiria by ju počúvala aj bez toho. A mohla to robiť s banánovým zákuskom v ruke. Na mieste, kde mala zásoby. Iróniu to asi nezaujímalo, z miesta sa nepohla.

„Určite nie s tvojimi sladkými zásobami v kuchyni,“ poznamenala ironicky Ebony. Týmto výrokom pritiahla Tiriinu pozornosť. Jej zásoby bola téma, o ktorej doteraz s nikým nediskutovala. Normálnosť sa musela tváriť podozrievavo, lebo bohyňa na návšteve sa zrazu začala tváriť otrávene: „Xant získal schopnosť teleportácie,“ zašomrala.

„A využíva ju snorením po mojom príbytku?“

„Nie, ako ťa to napadlo?“ čudovala sa Ebony. „Využíva ju snorením po príbytkoch všetkých.“

„Prečo,“ začala Tiria odovzdaným tónom, „ma to neprekvapuje?“

„Lebo je to Xant. Takže čo bude s tým lejakom, čo ho na nás obidve polovice pekla zoslali?“ opýtala sa Ebony prudko.

„Počkaj, Magley s tým má niečo spoločné?“ Toto bola pre Tiriu novinka.

„Nie, tak som to nemyslela. To som povedala len tak,“ Ebony už začala strácať trpezlivosť. Aj tak sa ešte držala dlho. „To počasie.“

„Aha, jasné... A čo ja sním?“ zmätene sa Tiria dívala na Ebony.

Ebony dostala chuť ísť si otrieskať čelo o najbližšie ebenové dvere. Keď však videla Tiriin zmätený výraz, zaťala zuby a rozhodla sa, že to bohyni vyzerajúcej ako stratené mača vysvetlí: „To, čo sa vonku deje, nie je normálne. Ty, ako bohyňa normálnosti, by si s tým mala niečo urobiť.“

Tiria sa rozhodla, že Ebony neupozorní na to, že jej nie je cez zaťaté zuby rozumieť. Celá táto scéna by iba trvala dlhšie. Takže sa rozhodla urobiť to, čo vždy, keď netušila, o čom je reč – domýšľať si: „Možno to je dočasne normálne.“ Tiriu napadlo, že túto odpoveď asi Ebony počuť nechcela. Ináč by asi jej hlas v mramorovej hale nerezonoval ako keď Eruvérë naháňa posvätnú mačku Cila.

Trochu trvalo, kým bolo možné rozoznať jednotlivé slová bohyninho nahnevaného prejavu: „Toto nie je normálne ani v najmenšom! Za normálne by sa ešte dalo považovať, keby pršalo niekoľko týždňov! Ale toto pľuvanie vody na zem bude trvať už niekoľko rokov!“

Bohyňa normálnosti sa chvíľu na Ebony dívala, akoby stále nechápala, prečo tam jej kolegyňa stojí a ešte jej bráni prejsť do kuchyne, aby si mohla vziať niečo, čo bude chutiť inak, ako tisíc rokov schovávaná paštéta v konzerve. Napokon sa ozvala: „Vieš, že teraz už máme boha počasia, však?“

Pri tom si červenovlasá bohyňa iba odfrkla: „Tá mačka ani nevie, ktorá bije. Neustále sa mazná s tými červenými papučkami, ktoré si zobrala od Bléza!“

„Skúsila si ísť za Grey? Keby zrýchlila čas, pršalo by krat-“

„Tá je zašitá niekde vo svete ľudí,“ rázne ju prerušila Ebony.

„Stvoriteľka by ti s tým určite pomohla,“ nevzdávala sa Tiria nádeje, že si pochutná na vytúženom zákusku.

„Stvoriteľka ma poslala za tebou!“

A tam sa končili všetky nádeje na lebedenie so zákuskom v ruke. Ibaže...! „A skúšala si sa opýtať Kráľovnej pekla, či by tie dažďové mraky nevysušila pekelným ohňom?“ chytila sa poslednej šance bohyňa psychopatov a dočasnej normálnosti.

„Prosím ťa, ako ťa to vôbec mohlo-“ odrazu sa Ebony zarazila. „To je vlastne celkom dobrý nápad,“ uznanlivo priznala bohyňa irónie.

„Tak to choď skúsiť, možno to zaberie,“ poháňala ju Tiria.

Mrmlúc si popod nos, Ebony sa rozlúčila a zamierila k východu Paláca Normálnosti. Tiria stále nevedela, prečo sa to volalo palác, zasa až také veľké to miesto nebolo... Určite sa tým ale nemienila trápiť. Nie teraz, keď mala konečne voľný prístup do kuchyne.

No keď konečne otvorila dvere do chladničky, niečo nehralo. Bol tam správny počet pohárov, dokonca boli ešte aj v tom istom usporiadaní, ako si pamätala, ale... Ich náplň bola preč. A nielen banánová. Jahodová, jablková a malinová zmizla tiež. Ale ako sa to mohlo stať? Nikto o nich predsa nevedel-

...

No, Ebony sa teraz bude dohadovať s Magley, Xant bude asi kutrať jedlo niekde inde. Je čas sa pozrieť, čo majú v chladničke oni.

Zmena počasia (2.)

Stvoriteľka sa dlho mračila. Aj bohyne sa dlho mračili. Bléz ďalej fňukal schúlený v kúte, kde by sa okrem neho natislo ešte aspoň päť ďalších Blézov (samozrejme, ak by mali rovnakú telesnú konštrukciu, o čom však niet pochýb).

„Ty,“ ozvala sa nakoniec Stvoriteľka, ukazujúc prstom na mačkotvora a prižmurujúc oči. „Ako sa voláš?“

Bytosť sa veľmi neochotne prestala hrať s Blézovou červenou papučkou, pozrela na Eruvérë a postavila sa na svoje dve chodidlové labky.

„Aoife,“ vyhŕkla.

Stvoriteľka, chápajúc svoje nezávideniahodné postavenie v tejto situácii, prikývla.

„Tak teda Aoife... ja, veľká Stvoriteľka... myslím tým tá najväčšia... ja, duch Šialenstva... ja, Eruvérë... tvorca tohto sveta... ťa teraz... s poľutovaním... musím menovať Boh.... ehm... si teda ženského alebo mužského pohlavia?“

„Mňau, som ona, mňau...“  

„Ach, dobre, tak to sme si ujasnili,“ riekla Stvoriteľka a pokračovala, „s tým najväčším poľutovaním, mojím i všetkých bohýň, som nútená ťa menovať Bohyňou Počasia, nakoľko si sa nám tu takto sama podstrčila... Počasie tohto i ďalších svetov je teraz v tvojich rukách... ehm.. labkách... Zachádzaj s ním tak, aby sa za teba svet chaosu nemusel hanbiť. A, samozrejme, ani ja.“

Chvíľu sa na seba dívali, potom Stvoriteľka znovu ukázala prstom na Aoife: „Povstaň!“

„Ale ja už stojím...!“ protestovala práve zrodená bohyňa Počasia.

Stvoriteľka skrútila svoju natiahnutú ruku a Aoife sa vzniesla do výšky. Stvoriteľka však dávala pozor, aby ju nezdvihla príliš vysoko, nechcela, aby sa niekto dostal na jej balkón a tým by poškvrnil jej palác. Obzvlášť ak ide o novopečenú bohyňu.

Bohyňa Počasia so strachom pozorovala, ako sa medzera medzi ňou a zemou pomaly, ale isto zväčšuje. Stúpanie potom náhle prestalo a hneď na to, ešte náhlejšie, sa bohyňa ocitla späť na zemi.

„Vitaj v našej komunite,“ usmiala sa Tiria, bohyňa Dočasnej normálnosti a Psychopatov, ktorá sa akýmsi nevídaným spôsobom ocitla hneď vedľa nej.

„Ach, ehm... vďaka.“

„Tak, ja som už odviedla svoju prácu, teraz ma nechajte odpočívať...“ zahlaholila Eruvérë a pobrala sa smerom do paláca.

„Tak počkať, počkať,“ zastavila ju Kráľovná pekla. „Ja som neprišla za tebou, aby si z toho Nezmara urobila bohyňu, prišla som, aby si vyriešila problém tej veci, môjho manžela a jeho červenej obuvi!“

„Ten problém som snáď vyriešila, nie?“ zahľadela sa na ňu Eruvérë a podvihla jedno obočie.

„Dobre, tak inak,“ zamyslela sa Magley. „Pozri, to mačacie dievča sa ti prišlo pomstiť, pretože kvôli tebe už mačky nemajú... no... nie sú inteligentné. Čo sa stane, ak sa náhodou rozhodne proti tebe použiť Hlboké mňau?“

„Nuž... to by mohol byť problém. No nezabúdaj, Magley, moje Mňau je ešte hlbšie...“

Za Stvoriteľkou sa zavrela mahagónová brána a Kráľovná pekla sa musela uspokojiť iba s hrozivo desivým, tlmeným smiechom, ktorý vychádzal z paláca.

„Vieš, čo mi nejde do hlavy?“ ozvala sa Gray, keď sa všetky tri bohyne zhrčili okolo štvrtej bohyne. „Si mačka, to všetci vieme. Teda... že pochádzaš z Kmeňa Mačiek. Máš mačacie uši, fúziky, labky... dokonca sa mi zdá, že aj ústa máš skrútené do ležatej trojky, ale... kde, pre všetok chaos na svete, máš chvost?“

„Aha, vidíš, to je pravda, to mi nedošlo,“ zamyslela sa bohyňa Dočasnej normálnosti, zatiaľ čo sa bohyňa Fandomu a Irónie postavila za bohyňu Počasia a študovala jej kostrč.

„Nie všetky mačky majú chvost,“ začala vysvetľovať Aoife.

Bohyne na ňu vytreštili oči.

„Ja som manská mačka tzv. manx. Toto plemeno nemá chvost.“

„Hmm... blbé,“ poznamenala Ebony a bohyňa Počasia si až teraz všimla, že za ňou niekto stál.

„Uááááá! Čo to robíš?“ zvrieskla Aoife.

„Obzerám si nový prírastok,“ odpovedala Ebony a oblizla si pery.

„Nestraš ju,“ fľochla na ňu Tiria.

„Nuž, ale ja jej stále neverím,“ mrmlala si pre seba Gray.

„A budem ju strašiť! Nech si zvyká, mačacina jedna!“ oborila sa Ebony na bohyňu Dočasnej normálnosti.

„Hmm... dlho som už u seba neupratovala. Možno, že by som medzi všetkými tými kvadriliónmi kníh našla aj nejakú encyklopédiu mačiek. A uvidíme, či nejaká manx mačka vôbec existuje! Musím o tom povedať Lokimu...“ hundrala ďalej Gray ignorujúc všetko a všetkých.

Aoife došlo, že viac sa o ňu nikto nezaujíma, preto sa vzdialila, štuchla do Bléza schúleného v kúte, vyzula mu aj druhú papučku a začala ich žužľať obe. Človek by povedal, že tak veľkú papuľku, aby do nej narvala obe červené papučky ani nemá... Nuž zdanie klame.

Bohyňa Fandomu a Irónie sa naďalej hádala s bohyňou Dočasnej normálnosti a Psychopatov a bohyňa Času si neustále niečo brblala o mačkách a o tom, že tej novej vôbec neverí. Kráľovnú pekla už dlho táto situácia nudila, preto sa, už pred nejakým časom, rozhodla pre návrat do Pekla. Na svojho manžela však akosi pozabudla...

„Necítiš niečo zvláštne?“ opýtala sa Ebony prerušiac hádku s Tiriou.

„Ako to myslíš?“ Tiria začala okolo seba ňuchať.

„Aj ja to cítim,“ ozvala sa zrazu Gray a vymenila si pohľad s Ebony.

„Veď ááááléééé.... ja nič necítim...“ fňukala Tiria.

„Tým, či niečo cítiš, som nemyslela nejaký zápach... neňuchaj nosom, ale... no... sebou,“ vysvetľovala jej Ebony.

„Mnou?“

Potom ich však prerušila Gray a ukázala na bohyňu Počasia. „Myslím, že viem, čo je za tou zvláštnou atmosférou.“

Bohyňe sa zadívali do Blézovho kúta, odkiaľ vychádzali do ovzdušia imaginárne ružovkasté srdiečka.

„Aaaach, nieee!! Vypálilo mi to oči!“ zvrieskla Bohyňa Fandomu a Irónie, v ktorej sa práve prebudila bohyňa Porna.

„Ja... ja... asi budem vracať...“ zašemotila Gray.

„Nechcem sa na to pozerať!“ vyhŕkla Tiria a jednou rukou zakryla oči sebe a druhou Gray.

Aoife čupela pri Blézovi, v papuľke jedna červená papučka, zadnými labkami zvierala druhú a prednými labkami sa hrala s Blézovými kučerami. To však ale nebolo to najhoršie... Ona pritom spokojne mraučala a priadla... vydávala zvuky, ktoré predovšetkým bohyňa Porna nedokázala zniesť. Až ju to položilo na kolená.

„Čo sa to tu, pri pekelnom Olympe, deje?“ zvrieskla odrazu Kráľovná pekla, ktorá si po ďalšom nejakom čase uvedomila, že jej chýba rohožka.

„Nedívaj sa tam!“ kričala na ňu Tiria, no už bolo neskoro. Magley zbadala Aoife... a svojho manžela.

Kráľovnej pekla sa v očiach zjavili plamienky... láva v nej bublala, akoby bola sopkou, ktorá spala niekoľko tisíc rokov čakajúc len na ten jeden okamih, keď bude môcť vybuchnúť. V rukách sa jej objavili čierne ohnivé gule, ktorými by pokojne mohla chaos, ktorý ich obklopoval, ešte viac chaotizovať. Z úst sa jej vydral neznesiteľne vysoký a zároveň hrubý ston, že si všetky bohyne museli prikryť uši. Aj Aoife. (Kvôli čomu musela pustiť Blézovu kučeru a aj červená papučka jej vypadla z papuľky.)

„TYYYYYYY!“ zlovestne zahlaholila Kráľovná pekla.

„Čo, pri hlbokom mňau, máte všetci s tým slovom?“ zamračila sa Aoife, ktorej hneď nedošlo, že toto je koniec jej veľmi krátkej kariéry bohyne Počasia.

„TYYYYYYYYYYYYY!“ pretiahla ešte raz Kráľovná pekla a hodila jednu ohnivú guľu chaosu smerom k Aoife.

Bohyňa Počasia sa len-len vyhla nadmernej dávke temnoty, uskočila nabok, padla na všetky štyri a naježila sa. Bohyne Fandomu a Irónie, Dočasnej normálnosti a Psychopatov a Času sa zahľadeli na nebo. Výr, ktorý spozorovala Stvoriteľka ešte pred vymenovaním štvrtej bohyne, sa rozrástol. Svojou formou pripomínal zvinuté DNA, ktoré obtáčalo ďalšie DNA, to ďalšie a ďalšie a celé sa to stáčalo do superhelixu.

„Myslím, že budem vracať...“ zamrmlala Gray a zatočila sa jej hlava.

„Už zase,“ prevrátila očami bohyňa Dočasnej normálnosti a podoprela malátnu bohyňu Času.

Z neba sa pustil dážď. Najskôr to boli len malé kostičky... potom tie väčšie, až sa to premenilo na lebky. Mačacie lebky. Dážď mačacích lebiek!

„A DOSŤ!“ začuli bohyne a Kráľovná pekla zo Stvoriteľkinho balkóna, na ktorom stála sama Eruvérë a zlostne sa mračila.

Ešte kým stačila všetky bohyne aj Kráľovnú pekla teleportovať do vlastných končín, Magley utŕžila ranu od jednej z tých najväčších mačacích hláv. Snáď jej tam nezostane príliš veľká hrča...  

Zmena počasia (1.)

Stvoriteľka oddychovala na svojom lehátku z mahagónového dreva, potiahnutom molitanom a popíjala limonádu z mačacieho potu. Myslela si, že po dlhom čase si opäť vychutná jednu ničím nerušenú chvíľku, avšak stačila jedna nanosekunda, aby sa z toho stala všeličím rušená chvíľka.

Stvoriteľka začula najkariéristickejší sexi hlas Kráľovnej pekla, ktorá z úst vypúšťala len tie najhrôzostrašnejšie nadávky, aké len Peklo mohlo vymyslieť.

„Čo sa tu, pre všetky (tri) bohyne, deje?“ zručala Stvoriteľka, postaviac sa na vlastné nohy a vykúkajúc z balkónu.

„Čo sa deje? Že ČO SA DEJE?“ vrieskala Kráľovná pekla a láva v nej len tak vrelo bublala. „Nevidíš to snáď sama?“

Až vtedy si Stvoriteľka všimla, že návštevou ju nepoctila iba Kráľovná pekla, ale prikmotrila sa spolu so svojím manželom a... niečím... ďalším.

„Čo sa to stalo Blézovi?“ fľochla naňho Stvoriteľka a potom fľochla na Magley.

„Ach,“ vzdychla si Kráľovná pekla, „prečo som len obklopená samými dementmi...“

„ČOOOOOO?“ zaburácala Stvoriteľka, ktorej stačilo len málo k tomu, aby z Kráľovnej pekla urobila pekelný fľak.

„Chcela som povedať... ehm... dementormi. Prečo som len obklopená samými dementormi... Nuž to je nepodstatné, vráťme sa radšej k podstate mojej návštevy a tou je môj manžel Bléz a to, čo mu práve teraz obžúva jednu topánku.“

„Ach, pravda, tak to sa mi na ňom nezdalo...“ zamyslela sa Stvoriteľka.

„Isto uznáš za vhodné, aby sme sa toho nechutného červa, ktorý sa tak nezdvorilo a nehonosne prisal na nohu mojej rohožky, zbavili jedným lusknutím prstov. Tvojim jedným lusknutím prstov. Zo všetkých uhlov môjho pekelného pohľadu je to totiž nezmar a neviem, čo s ním.“

„Dobre, dobre, rozumiem,“ zmierňovala túto nešťastnú situáciu Stvoriteľka, „môžeš mi však aspoň prezradiť, o akého tvora to ide? A prečo, pre všetky (tri) bohyne, okupuje Blézovi nohu?“

„Ako som povedala, ide o Nezmara, ktorého môžeš skántriť iba ty. (Aspoň v to dúfam.) Čo sa týka jeho prisatia na Blézovu nohu, dôvod mi je neznámy.“

Stvoriteľka chápajúc prikývla a zniesla sa z balkónu ku Kráľovnej pekla a jej manželovi. Chcela si toho čudného tvora totiž obzrieť zblízka. Veľmi takticky drgla do Magley, čím jej dala najavo, aby uhla, potom si premerala Bléza od hlavy po päty, niekoľkokrát ho obišla, striehla očami na tú divnú vec na jeho nohe a opäť sa postavila čelom k Blézovi aj Kráľovnej pekla, konštatujúc, že na Blézovi naozaj nie je čo vidieť, nakoľko  jeho samotného nie je takmer vidieť.

Kráľovná pekla zamračene očakávala Stvoriteľkin verdikt.

„Ako sa to vlastne stalo?“ pozrela Stvoriteľka na Magley.

„Nuž... aby som ten príbeh skrátila... ale aby to stále dávalo nejakú ložik... Treba spomenúť, že rovnako, ako každý deň, som vstala, vyšúchala si nohy do Bléz-rohožky a rozhodla sa vychutnať si svoj obvyklý kúpeľ nárekov... Giom mi pripravil pekelné raňajky, pozostávajúce z maslových croissantov...“

„Tak, kde je tá podstata??“ prerušila ju Stvoriteľka žužľajúc jeden z Cilových najdlhších chlpov.

„Hej, hej, jasné, podstatou je, že keď som sa vrátila do svojej izby, zistila som, že tamten Nezmar si ZASADOL na MOJU posteľ!“

„Aha.“

„A pokračoval vyťahovaním Bléza... opäť raz na MOJU posteľ!!!“

„Aha.“

„Vydal niekoľko mrnčiacich neidentifikovateľných zvukov a zavesil sa na Blézovu nohu.“

„Aha.“

„A to je celý príbeh.“

„Aha.“

„A tak som vzala Bléza hneď na Olymp, nech ho zbavíš toho prísavníka.“

„Aha.“

„Mohla by si konečne prestať hovoriť „aha“??“

„Aha... ehm.. áno, iste.“ Stvoriteľka sa v okamihu prebrala z polovičnej kómy a opäť sa zahľadela na Bléza. Ehm... na Blézovu nohu. A potom na to čudo, ktoré Kráľovná pekla nazvala Nezmarom.

„Ty!“ oslovila Stvoriteľka neznámeho tvora. „Kto si a čo tu robíš!“ Nebola to otázka. Išlo skôr o obvinenie. Obvinenie, ktoré v konečnom dôsledku nedávalo zmysel.

Nezmar sa zadíval na Stvoriteľku a zažmurkal svojimi sovími čiernymi očami. Neochotne sa pustil Blézovej nohy, postavil sa na všetky štyri, potom sa vzpriamil, takže istými črtami pripomínal človeka. Stvoriteľka mlčala a podozrievavo naňho civela. Vyzeralo to ako stvorenie ženského pohlavia. Na hlave malo hnedú srsť, dve veľké mačacie uši, fúziky, telo človečie, avšak namiesto dlaní a chodidiel malo labky.

Britská mačka? pomyslela si Stvoriteľka.

„Nejakým spôsobom sa to dostalo do Pekla,“ začala Kráľovná pekla, „to znamená, že je to: po a - nadprirodzený tvor alebo po b – už po smrti. Prikláňam sa k druhej možnosti. To by znamenalo, že máme tú česť so zombie.“

„Ticho!“ zahriakla ju Stvoriteľka. „Nechajme hovoriť tú... vec. Mám totiž pocit, že tu pôjde o tú prvú možnosť.“

Kráľovná pekla si vzdychla a prevrátila očami.

„Pochádzam z kmeňa Mačiek,“ prehovoril tvor.

„Ale... to nie je možné!“ vyhŕkla Kráľovná pekla. Stvoriteľka však  jej ďalší prúd viet zastavila mávnutím ruky.

„Ako?“ prihovorila sa jej Stvoriteľka. Bola tým faktom viac fascinovaná, ako prekvapená či nahnevaná.

„Nuž... chybička se vloudí... a aj se vloudila. Pamätám si na naše povstanie. A veľmi dobre si pamätám na to, ako si nám vzala.... všetko!“

„Tak počkať, počkať, nemusíme zas preháňať..! Vzala som vám iba možnosť inteligentného myslenia.“

„A ty máš pocit, že to nie je všetko?“ ohradil sa tvor.

„Ehm... nie... ja mám pocit, že zveličuješ,“ zopakovala Stvoriteľka.

Ešte stále neznáma bytosť si vzdychla. „Akokoľvek, nastala chyba. Možno za to môže tvoja bývalá funkcia ducha šialenstva, ktorá ostáva súčasnou... Avšak, mačkám si vzala mozog. Vzala si im inteligenciu a všetko to, čo ich robilo tým, čím sú... mňa ale postihol iný osud. Môj mozog sa rozrástol. A zaplnil miesto žalúdku. Preto si viac nemôžem vychutnať jedlo! Preto viac ani nepotrebujem jesť! Preto teraz vyzerám napoli ako mačka a ako človek, ktorému, ako jednému z tvorov, bolo naďalej dovolené myslieť! Toto si mi spravila ty, Stvoriteľka! A ja som sa teraz, po rokoch tréningu karate, vrátila, aby som sa ti pomstila!“

Kráľovná pekla uznanlivo zapískala. Stvoriteľka na ňu zagánila, potom pohľad presunula na mačkočloveka, ktorý vyzeral, že o chvíľu, kvôli tej svojej ja-som-sa-prišla-pomstiť povahe vybuchne.

„Nuž, uznávam, toto bola chyba... ale... stále mi tu nesedí jedna vec...“

Kráľovná pekla, bytosť a aj Bléz sa zahľadeli na Stvoriteľku.

„Prečo Bléz?“

Pohľady sa teraz nasmerovali na divného mačkotvora. Nestihla prejsť však ani nanosekunda a Stvoriteľka si všimla, že Bléz má obuté niečo... niečo, čo zvyčajne obuté nemáva...

„Červené papučky... Prečo. Má. Bléz. Obuté. Červené. Papučky.“ Obrátila sa Stvoriteľka na Magley.

„No... ja...“

„Áno... červená... červená... červená...“ začal si popod fúz mrmlať mačkotvor.

„Aha... tak myslím, že už sme dostali našu odpoveď,“ poznamenala Stvoriteľka.

„Odpoveď?“ zadívala sa ňu Magley nechápavo.

„Ach, pre všetky (tri) bohyne, nevidíš to? Fascinujú ju tie papučky!“

Obidve sa razom zadívali na mačkotvora, ktorému sa podarilo vyzuť kvíliaceho Bléza a teraz sa hral a ožužľával jednu červenú papučku. Zvalil sa na chrbát a hral sa s ňou ako s klbkom.

Z ničoho nič sa však z nekonečnej temnoty a chaosu vynorili všetky (tri) bohyne. Teda... dve sa vynorili z nekonečnej temnoty a chaosu a tretia sa vynorila z nekonečnosti a z (dočasnej) normálnosti.

„Čo sa to tu deje? Volala si nás?“ ozvala sa bohyňa Dočasnej normálnosti, zízajúc na mačkotvora a fňukajúceho Bléza.        

„Ach, nie...“ prehovorila Stvoriteľka. „Tri je magické číslo... trikrát som zahrešila tak, že som namiesto nadávky použila vzývanie bohýň... To vás zrejme muselo privolať. Tak... ale... keď už ste tu, môžeme spoločne prísť na to, ako riešiť tento pekelný mačací problém.“

Stvoriteľka v krátkosti vysvetlila bohyniam, o aký problém ide a bohyne sa zahľadeli na mačkotvora hrajúceho sa s Blézovou červenou papučkou. (Bléz nariekal v kúte, skrčený a zhrbený, chudé kolená pritisnuté k hrudi, opakujúc: „...moja červená papučka... moja červená papučka... moja červená papučka... moja červen....“ a tak ďalej.)

„Ono... vyzerá to tak, že má dosť rozumu na to, aby dokázala premýšľať... možno až príliš, ak tvrdíte, že aj namiesto žalúdka má mozog... No navyše, má v sebe aj nejaký ten chaos a mačkonávyky, čo z nej robí ľahkomanipulovateľného tvora..“ rozmýšľala Tiria. „Chcem tým povedať.... že keď už je tu...“

„...a očividne to nie je zombie,“ prerušila ju Kráľovná pekla.

„...áno, a očividne to nie je zombie.... počkať, čo...?“ spamätala sa bohyňa Dočasnej normálnosti a psychopatov a zazrela na Magley.

„To nič, pokračuj,“ drgla do nej Ebony.

„Ehm... no.. teda.... ako som hovorila... viete, čo som hovorila... tak... no... keď už je tu, prečo z nej neurobiť bohyňu Počasia?“

„ČOOOOOO?“ zrevali boh Fandomu, Irónie, bohyňa porna a premožiteľ Turiek v jednom, bohyňa Času a Kráľovná pekla naraz.

„Veď... všetky sme sa predsa dohodli, že nejakú bohyňu Počasia potrebujeme... a tento tvor akoby sa nám sám... no... ponúkal.“

Bohyne a Kráľovná pekla zazreli na Stvoriteľku. Potom zazreli na mačkotvora, ktorý sedel, labkami hladkal červenú papučku a žužľal jeden jej kus v papuľke.

„Nuž...“ zamyslela sa Stvoriteľka a zadívala sa do nekonečného neba chaosu, ktoré sa začalo stáčať do chaotickej dvojzávitnice, akoby sa schyľovalo k dažďu mačacích lebiek... 

Podstata Mahagónu, Časť druhá

Nad Olympom práve vychádzalo slnko. Tri bohyne boli kruto a násilne vytrhnuté zo svojich domovov a teleportované pred honosnú Olympskú bránu. Zamračene sa rozhliadali, keď v tom sa ozvalo vŕzganie a brána sa začala otvárať. Medzi jej krídlami stál strapatý chlapík v hnedom obleku, s dlhým béžovým kabátom, hovoriaci výrazným škótskym prízvukom.

„Asi jeden z Britov.“ Zašepkala Bohyňa Fandomu Bohyni Normálnosti a vysmrkala si nos.

„Tadiaľto.“ Povedal Brit a otočil sa aby vykročil halou a následne celým Olympom.  

„Nikdy... nikdy ich nie je vidieť. Nikdy. Akoby sa schovávali...“ poznamenala Ebony naťahujúc krk najvyššie ako jej to jej výška umožňovala.

Brit sa zastavil pri jednoduchých mahagónových dverách (ak mahagónové dvere môžu byť jednoduché) a pozrel sa na bohyne, ktoré ho nasledovali. Obzvlášť Gray sa pri ňom držala príliš blízko.

„To sú tajné Stvoriteľkine dvere!“ zvolala Bohyňa Času a poskočila

Bohyňa Normálnosti pomaly zažmurkala a hlboko sa predklonila, aby hľadela Bohyni Času priamo do tváre: „O čom hovoríš?“

„Dvere! Tieto dvere! Nikto nevie čo je za nimi!“ Bohyňa času znovu poskočila.

„Och... čokoľvek...“ prekrútila očami Bohyňa Fandomu a Irónie a vysmrkala si nos.

Brit otvoril dvere, za ktorými sa objavila dlhá biela chodba s výťahom na konci. Bohyne vstúpili do chodby a Brit za nimi zavrel.

„Čo teraz? Ideme k tým dverám?“ Spýtala sa Bohyňa Normálnosti

„Tak... asi áno.“ Odpovedala Ebony a vysmrkala si nos.

Gray poskakujúc pribehla k výťahovým dverám a nesmiernou rýchlosťou začala stláčať všetky gombíky.

Po chvíli sa ťažké železné dvere otvorili. Bohyňa Fandomu sa vysmrkala.

„Mám z toho celého akýsi zlý pocit.“ Povedala Bohyňa Normálnosti.

„Ja mám zlý pocit zo všetkého čo Stvoriteľka chystá.“ Zamračila sa Ebony.

Gray prestala skackať. „Nie som si istá či chcem zas tak veľmi zistiť kam vedie ten výťah.“

„Pre všetko na svete, poďme!“ prevrátila očami Ebony a nasledovaná bohyňami vošla do výťahu.

Gray stlačila veľký zelený gombík. „Au, môj prst!“

„Čo robíš!?“ Ebony sa vysmrkala

„Už niekoľko tisícročí mám niečo s prstom a... neviem čo...“

Ebony prekrútila očami a utrápene si vzdychla.

Naraz výťah zastal. Dvere sa pomaly otvorili a odhalili ďalšiu dlhú bielu chodbu, no táto mala po stranách niekoľko párov ťažkých železných dverí. Bohyňa Fandomu sa vysmrkala.

Na konci chodby bol otvorený oblúk, ktorý odhaľoval jasne osvetlenú miestnosť.

Bohyňa Normálnosti sa fascinovane pozrela na svetlo „Nejako takto som si vždy predstavovala smrť... vieš... tunel a na konci svetlo...“

„No poďme.“ Povedala Ebony a vysmrkala si nos.

„Nie!!! Nechoďte za svetlom, aj keď je nádherné!“ zvolala Gray. Bohyne sa na ňu pozreli.

„Gray, od dnes máš zákaz chodiť do sveta smrteľníkov. Už ti to ide na mozog.“ Povedala Bohyňa Normálnosti, chytila Gray za plece a spolu s Ebony vykročili smerom k oblúku. Keď ním prešli, zjavila sa pred nimi veľká miestnosť s obrovským množstvom techniky a niečím, čo vyzeralo ako starý Ebonin portál, uprostred. Pri portáli stála Stvoriteľka, zaujato sa zhovárajúc s vysokou ženou v koženej zbroji s dlhým lukom a mečom zasunutým za opaskom.

„Výborne! Úžasné! Skvelé! To sú úžasné správy. Ďakujem Eldrianna, aj tvojim špehom.“

Vysoká žena sa usmiala: „Bolo mi cťou. Mahagón je rovnako cenný aj v mojom svete. Dobre ich potrestaj.“

„Na to sa môžeš spoľahnúť.“ Povedala Eruvérë s chladným úsmevom. Eldrianna sa otočila, vstúpila do portálu a zmizla.

„Bohyne!“ zvolala Eruvérë, keď zbadala stáť trojicu pri oblúku. „Našli sme to! Našli sme Podstatu Magahónu!“

„Čo? Ako?“ zvolala Ebony a jej tvár sa rozžiarila. Opäť sa vysmrkala.

„Portál, svety, spojenci, špehovia... Celé je to akési komplikované, ale nakoniec sa to vyplatilo.“

„Takže... Mahagón je späť?“ zdvihla obočie Bohyňa Normálnosti.

„No... uhm... je to ešte trošku komplikovanejšie... musíme ho získať.“  Povedala Eruvérë váhavo

„Odkiaľ?!“ zvolala Gray

„Spomínate si na tú ježibabu, ktorej sme zverili Nebesá?“

„Ugh... samozrejme.“ Povedala Ebony a všetky tri bohyne striaslo

„Nič príjemné. Ukázalo sa že ona ukradla podstatu Mahagónu a dala si ju na hlavu.“

„IDEME! Pre dobro Mahagónu a Viebrimaču!!!“ Zvolala Ebony pobúrene a vysmrkala sa. Stvoriteľka luskla prstami a všetky štyri sa ocitli pri starom, nepoužívanom rebríku, ktorý viedol k Nebesám.

„Tým že sme strige dali nebesá, všetci ľudia páchajú príšerné zverstvá, aby ich ten postkomunistický fúzatý chlapík pri rozdeľovacom pulte poslal do pekla.“ Poznamenala Stvoriteľka

„To bolo múdre rozhodnutie.“ Kývla hlavou Ebony a vysmrkala sa.

„No poďme.“ Povedala Stvoriteľka a jedna po druhej sa začali šplhať po rebríku. Kým vyšli hore, uplynulo priveľa času na to, aby ho niekto dokázal odhadnúť. Alebo sa len Gray nechcelo dávať pozor na čas. To sa nikdy nikto nedozvedel.

Keď boli hore, Stvoriteľka sa zamračila a pristúpila k nebeskej bráne. Kov, z ktorej bola brána vyrobená sa z nejakého dôvodu zmenil na kosínusoidy a kľučka bola v tvare akéhosi gréckeho písmena, z ktorého stúpala aura šepkajúca "3,1415926535..."
Pred bránou sedel neuveriteľne starý chlapík s chrbticou tak prehnutou dopredu, až to bolo neprirodzené, so silne trasúcimi sa rukami a zvláštnym francúzskym prízvukom, ktorý znel, akoby žil istý čas v Afrike.

„Chcem vstúpiť!“ zvolala Stvoriteľka. Chlapík pár minút hovoril nezmysly a obzeral si svoje spálené ruky. „Nemôžem vás pustiť dnu. Moja pani ma umučí. Robí to často. Má rada oheň. Musím ju poslúchnuť.“

„JA SOM STVORITEĽ TOHTO SVETA! A VSTÚPIM!“ zvolala Eruvérë o mávnutím ruky odlomila kľučku v tvare písmena Pí. Rýchlym krokom a nasledovaná bohyňami vstúpila do nebies. Keď sa obzrela, všimla si toho muža od brány ako sa rýchlym krokom raptora ženie za nimi. Podišla k trónu panej Nebies a pri pohľade na jej mahagónovú hlavu sa rozzúrila ešte viac.

„Toto je snáď vtip!“

Bosorka s mahagónovými vlasmi vstala z trónu z oblakov a postavila sa pred bohyne. Na okamih sa jej v očiach usadil strach, ktorý však jej mŕtve oči okamžite odohnali.

„Vráť to!!! Okamžite vráť podstatu mahagónu!“

„Nie.“

„Prosím?!?!“ atmosféra začínala byť viac a viac napätá, chlapík od brány si trasúcimi sa rukami zakryl tvár, keď vtom sa Ebony vysmrkala. Všetko zastalo a pohľady sa usadili na Bohyni Fandomu.

„SOM CHORÁ!“ zvolala do nechápajúcich tvárí okolostojacich.

„Um... fajn...“ povedala Stvoriteľka.

„Takže vrátiš nám Mahagón, alebo ideš do temnice k Hričovu?“

„Nevrátim.“

Všetky Bohyne, akoby na povel, začali pôsobiť svojimi magickými schopnosťami na bosorku.

„Cítim to! Cítim ako sa Mahagón vracia do môjho stromu na Olympe!“ zvolala Stvoriteľka. Po pár sekundách sa bosorkine vlasy zmenili na sivé.

„Fajn, Mahagón je späť, nie?“ spýtala sa Ebony a vysmrkala si nos.
"Tak a čo s tebou?" spýtala sa Stvoriteľka smerom na sivovlasú pani Nebies.
"Moja krásna farba. Vráť mi ju, prosím!" povedala starena zúfalým tónom.
"Ty sa ešte opovažuješ odo mňa niečo žiadať? Navyše to, čo si ukradla? Nie! Potrestám ťa! Za trest budeš žiť zvyšok svojho biedneho života v tele dinosaura!" zakričala Eruvérë.
Bohyňa Fandomu si odkašľala.
Eruvérë pochopila jej pripomienku a povedala: "Teda... iného dinosaura.", zamávala rukou a celkový výzor ženy sa mierne zmenil.

Stvoriteľka luskla prstami a všetky bohyne sa ocitli na balkóne pred Olympom. Mahagónový strom žiaril červenou farbou a svet opäť dával zmysel.

„Podarilo sa to! Mahagón!!!“ zvolala Ebony, vysmrkala si nos a rozbehla sa k stromu.

„Ďakujem. A... domov sa už nejako dostanete, nie?“ povedala Stvoriteľka, otočila sa, vošla do Olympu a zavrela za sebou bránu.

„Už... znovu...“ zvesila hlavu Bohyňa Normálnosti a pomaly pristúpila k bohyniam skackajúcim pri strome. 

Blézochlieb (Časť prvá)

Estivujeme. Ja, moje ego a moji manželia. A vzhľadom k tomu, že v pekle je teplo stále je to tzv. permanentná estivácia.
Povzdychnem a posadím sa na posteli, z ktorej som už pár mesiacov nevyliezla a teda nemám ani najmenší prehľad o tom, čo sa deje tam hore. Prekrútim očami, keď stúpim na Bléza spiaceho pri posteli...
Počkať...
Na nič som nestúpila. Niečo nie je v poriadku, zmizla mi rohožka! To ma okamžite preberie. Len tak, v pyžamku zbehnem po schodoch, je to skôr nenávistný korisť postrádajúci beh ako obyčaný ranný beh za pekelným croissantom (Giom robí tie najlepšie, to sa musí nechať). "Giom!", zaškriekam. Dnes nebudem zdvorilá ani dobročinná! Dobročinná som len každý druhý štvrtok v mesiaci. Keď sa predo mnou zjaví tmavé klbko chlpov usúdim, že je to Giom, ktorý sa bez mojej starostlivosti úplne spustil. Moje chúďatko. "Kde je Bléz?!", rozhrniem tmavé chlpstvo a nájdem jeho oko. "Kde?"
"Stvoriteľ ho rozložil na mikročastice." Môj údiv je obrovský. Moje obočie vyletí až k línii mojich vlasov.
"ČO?!", zabublem. Láva, ktorú mám miesto srdca pení a chce opustiť moje žily. "Prečo moju rohožku! Kto má stále skladať tie Blézpuzzle!" a oddupocem späť hore schodmi do svojej izby, kde sa bleskovo vykúpem vo vani nárekov a stále nie som v dobrej nálade, keď mi Giom zakope na dvere. "Mám vám pomôcť zapnúť šaty? Sa vú paré ložik ú pa?", rýchlo zabliká modrými očami pod chlpmi. Prevrátim oči a otočím sa mu chrbtom. "Ale dávaj pozor, aby sa ti tie chlpáče nezadreli do zipsu, kto to potom bude opravovať?!", odmlčím sa, ", takže Giom, drahý, chcem dva pekelné croissanty s maslom z duší a hriechovým lekvárom a k tomu pekelne čiernu kávu prekvapkanú mliekom zatratenej kravy." On mi medzitým zapne šaty až ku krku. Sú vínovo červené, dlhé po členky a pekne kontrastujú s mojimi temnými očami. Mám ich rada, len dúfam, že mi ich odrobinky z Bléza neskontaminujú. Giom potichu odíde a keď o pár minút zídem dolu vyzerám takmer ako človek a moje raňajky sú hotové presne ako som chcela. Zlatúšik môj.
"Takže, čo bližšie vieme o tom, že StvoriteľRite rozložil Bléza? Kde ho nájdem? Dúfam, že mala aspoň toľko chochmesu a poslala ho späť v urničke!", hovorím popri mechanickom spracovávaní potravy zubami.
Giom iba prikývne, odbehne a o pár chvíľ sa vráti s náprstkom. Znova zdvihnem obočie. Ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu budem mať vrásky. "To je všetko? Bléza viac nebolo?", Giom pokrčí plecami a ja odsuniem raňajky a vezmem náprstok. Zamyslím sa ako by sa dal zreštaurovať.
Diabolsky sa usmejem sa vrátim sa do izby, kde z Blézovho ležoviska vytiahnem jeden kudrnatý vlas. Popiskujem si melódiu z Titanicu, keď kráčam dolu držiac ten vlas čo najďalej od seba v sterilenej fólii z celulózy púpavy hriešnolistej.
"Prines mi pekárničku, mŕtve droždie a dlátko. Urobíme si Blézochlieb... Oh a ešte, veľkú misu a kriedu." Giom na sekundu zaváha, ale keď naňho zazriem okamžite zmizne v kuchyni a vráti sa so všetkým, čo som vymenovala. Potľapkám ho po pleci.
"Teraz choď a daj sa do poriadku, odmietam sa na teba pozerať, keď vyzeráš ako africký Yeti."
Giom odbehne a ja ostanem sama. Na stôl z čeresňového dreva nakreslím pentagram so špeciálnymi znakmi. Do stredu položím misu a vysypem do nej obsah náprstka prekliatu vodu a rozmrvím tam mŕtve droždie. Obsah misy začína bublať. Pomaly sa nadúvať, už má väčší objem ako pôvodný Bléz.
Nakoniec tam pridám vlas a celú zmes premiestnim do Pekárničky, ktorá je v jednom z rohov pentagramu. Démonicky sa mi zablysne v očiach a víťazoslávne stlačím ON gombík, predsa nechcem, aby bol Bléz ONA. I keď... Minule som sa asi pomýlila.
45 minút a potom...