Zmena počasia (1.)

Stvoriteľka oddychovala na svojom lehátku z mahagónového dreva, potiahnutom molitanom a popíjala limonádu z mačacieho potu. Myslela si, že po dlhom čase si opäť vychutná jednu ničím nerušenú chvíľku, avšak stačila jedna nanosekunda, aby sa z toho stala všeličím rušená chvíľka.

Stvoriteľka začula najkariéristickejší sexi hlas Kráľovnej pekla, ktorá z úst vypúšťala len tie najhrôzostrašnejšie nadávky, aké len Peklo mohlo vymyslieť.

„Čo sa tu, pre všetky (tri) bohyne, deje?“ zručala Stvoriteľka, postaviac sa na vlastné nohy a vykúkajúc z balkónu.

„Čo sa deje? Že ČO SA DEJE?“ vrieskala Kráľovná pekla a láva v nej len tak vrelo bublala. „Nevidíš to snáď sama?“

Až vtedy si Stvoriteľka všimla, že návštevou ju nepoctila iba Kráľovná pekla, ale prikmotrila sa spolu so svojím manželom a... niečím... ďalším.

„Čo sa to stalo Blézovi?“ fľochla naňho Stvoriteľka a potom fľochla na Magley.

„Ach,“ vzdychla si Kráľovná pekla, „prečo som len obklopená samými dementmi...“

„ČOOOOOO?“ zaburácala Stvoriteľka, ktorej stačilo len málo k tomu, aby z Kráľovnej pekla urobila pekelný fľak.

„Chcela som povedať... ehm... dementormi. Prečo som len obklopená samými dementormi... Nuž to je nepodstatné, vráťme sa radšej k podstate mojej návštevy a tou je môj manžel Bléz a to, čo mu práve teraz obžúva jednu topánku.“

„Ach, pravda, tak to sa mi na ňom nezdalo...“ zamyslela sa Stvoriteľka.

„Isto uznáš za vhodné, aby sme sa toho nechutného červa, ktorý sa tak nezdvorilo a nehonosne prisal na nohu mojej rohožky, zbavili jedným lusknutím prstov. Tvojim jedným lusknutím prstov. Zo všetkých uhlov môjho pekelného pohľadu je to totiž nezmar a neviem, čo s ním.“

„Dobre, dobre, rozumiem,“ zmierňovala túto nešťastnú situáciu Stvoriteľka, „môžeš mi však aspoň prezradiť, o akého tvora to ide? A prečo, pre všetky (tri) bohyne, okupuje Blézovi nohu?“

„Ako som povedala, ide o Nezmara, ktorého môžeš skántriť iba ty. (Aspoň v to dúfam.) Čo sa týka jeho prisatia na Blézovu nohu, dôvod mi je neznámy.“

Stvoriteľka chápajúc prikývla a zniesla sa z balkónu ku Kráľovnej pekla a jej manželovi. Chcela si toho čudného tvora totiž obzrieť zblízka. Veľmi takticky drgla do Magley, čím jej dala najavo, aby uhla, potom si premerala Bléza od hlavy po päty, niekoľkokrát ho obišla, striehla očami na tú divnú vec na jeho nohe a opäť sa postavila čelom k Blézovi aj Kráľovnej pekla, konštatujúc, že na Blézovi naozaj nie je čo vidieť, nakoľko  jeho samotného nie je takmer vidieť.

Kráľovná pekla zamračene očakávala Stvoriteľkin verdikt.

„Ako sa to vlastne stalo?“ pozrela Stvoriteľka na Magley.

„Nuž... aby som ten príbeh skrátila... ale aby to stále dávalo nejakú ložik... Treba spomenúť, že rovnako, ako každý deň, som vstala, vyšúchala si nohy do Bléz-rohožky a rozhodla sa vychutnať si svoj obvyklý kúpeľ nárekov... Giom mi pripravil pekelné raňajky, pozostávajúce z maslových croissantov...“

„Tak, kde je tá podstata??“ prerušila ju Stvoriteľka žužľajúc jeden z Cilových najdlhších chlpov.

„Hej, hej, jasné, podstatou je, že keď som sa vrátila do svojej izby, zistila som, že tamten Nezmar si ZASADOL na MOJU posteľ!“

„Aha.“

„A pokračoval vyťahovaním Bléza... opäť raz na MOJU posteľ!!!“

„Aha.“

„Vydal niekoľko mrnčiacich neidentifikovateľných zvukov a zavesil sa na Blézovu nohu.“

„Aha.“

„A to je celý príbeh.“

„Aha.“

„A tak som vzala Bléza hneď na Olymp, nech ho zbavíš toho prísavníka.“

„Aha.“

„Mohla by si konečne prestať hovoriť „aha“??“

„Aha... ehm.. áno, iste.“ Stvoriteľka sa v okamihu prebrala z polovičnej kómy a opäť sa zahľadela na Bléza. Ehm... na Blézovu nohu. A potom na to čudo, ktoré Kráľovná pekla nazvala Nezmarom.

„Ty!“ oslovila Stvoriteľka neznámeho tvora. „Kto si a čo tu robíš!“ Nebola to otázka. Išlo skôr o obvinenie. Obvinenie, ktoré v konečnom dôsledku nedávalo zmysel.

Nezmar sa zadíval na Stvoriteľku a zažmurkal svojimi sovími čiernymi očami. Neochotne sa pustil Blézovej nohy, postavil sa na všetky štyri, potom sa vzpriamil, takže istými črtami pripomínal človeka. Stvoriteľka mlčala a podozrievavo naňho civela. Vyzeralo to ako stvorenie ženského pohlavia. Na hlave malo hnedú srsť, dve veľké mačacie uši, fúziky, telo človečie, avšak namiesto dlaní a chodidiel malo labky.

Britská mačka? pomyslela si Stvoriteľka.

„Nejakým spôsobom sa to dostalo do Pekla,“ začala Kráľovná pekla, „to znamená, že je to: po a - nadprirodzený tvor alebo po b – už po smrti. Prikláňam sa k druhej možnosti. To by znamenalo, že máme tú česť so zombie.“

„Ticho!“ zahriakla ju Stvoriteľka. „Nechajme hovoriť tú... vec. Mám totiž pocit, že tu pôjde o tú prvú možnosť.“

Kráľovná pekla si vzdychla a prevrátila očami.

„Pochádzam z kmeňa Mačiek,“ prehovoril tvor.

„Ale... to nie je možné!“ vyhŕkla Kráľovná pekla. Stvoriteľka však  jej ďalší prúd viet zastavila mávnutím ruky.

„Ako?“ prihovorila sa jej Stvoriteľka. Bola tým faktom viac fascinovaná, ako prekvapená či nahnevaná.

„Nuž... chybička se vloudí... a aj se vloudila. Pamätám si na naše povstanie. A veľmi dobre si pamätám na to, ako si nám vzala.... všetko!“

„Tak počkať, počkať, nemusíme zas preháňať..! Vzala som vám iba možnosť inteligentného myslenia.“

„A ty máš pocit, že to nie je všetko?“ ohradil sa tvor.

„Ehm... nie... ja mám pocit, že zveličuješ,“ zopakovala Stvoriteľka.

Ešte stále neznáma bytosť si vzdychla. „Akokoľvek, nastala chyba. Možno za to môže tvoja bývalá funkcia ducha šialenstva, ktorá ostáva súčasnou... Avšak, mačkám si vzala mozog. Vzala si im inteligenciu a všetko to, čo ich robilo tým, čím sú... mňa ale postihol iný osud. Môj mozog sa rozrástol. A zaplnil miesto žalúdku. Preto si viac nemôžem vychutnať jedlo! Preto viac ani nepotrebujem jesť! Preto teraz vyzerám napoli ako mačka a ako človek, ktorému, ako jednému z tvorov, bolo naďalej dovolené myslieť! Toto si mi spravila ty, Stvoriteľka! A ja som sa teraz, po rokoch tréningu karate, vrátila, aby som sa ti pomstila!“

Kráľovná pekla uznanlivo zapískala. Stvoriteľka na ňu zagánila, potom pohľad presunula na mačkočloveka, ktorý vyzeral, že o chvíľu, kvôli tej svojej ja-som-sa-prišla-pomstiť povahe vybuchne.

„Nuž, uznávam, toto bola chyba... ale... stále mi tu nesedí jedna vec...“

Kráľovná pekla, bytosť a aj Bléz sa zahľadeli na Stvoriteľku.

„Prečo Bléz?“

Pohľady sa teraz nasmerovali na divného mačkotvora. Nestihla prejsť však ani nanosekunda a Stvoriteľka si všimla, že Bléz má obuté niečo... niečo, čo zvyčajne obuté nemáva...

„Červené papučky... Prečo. Má. Bléz. Obuté. Červené. Papučky.“ Obrátila sa Stvoriteľka na Magley.

„No... ja...“

„Áno... červená... červená... červená...“ začal si popod fúz mrmlať mačkotvor.

„Aha... tak myslím, že už sme dostali našu odpoveď,“ poznamenala Stvoriteľka.

„Odpoveď?“ zadívala sa ňu Magley nechápavo.

„Ach, pre všetky (tri) bohyne, nevidíš to? Fascinujú ju tie papučky!“

Obidve sa razom zadívali na mačkotvora, ktorému sa podarilo vyzuť kvíliaceho Bléza a teraz sa hral a ožužľával jednu červenú papučku. Zvalil sa na chrbát a hral sa s ňou ako s klbkom.

Z ničoho nič sa však z nekonečnej temnoty a chaosu vynorili všetky (tri) bohyne. Teda... dve sa vynorili z nekonečnej temnoty a chaosu a tretia sa vynorila z nekonečnosti a z (dočasnej) normálnosti.

„Čo sa to tu deje? Volala si nás?“ ozvala sa bohyňa Dočasnej normálnosti, zízajúc na mačkotvora a fňukajúceho Bléza.        

„Ach, nie...“ prehovorila Stvoriteľka. „Tri je magické číslo... trikrát som zahrešila tak, že som namiesto nadávky použila vzývanie bohýň... To vás zrejme muselo privolať. Tak... ale... keď už ste tu, môžeme spoločne prísť na to, ako riešiť tento pekelný mačací problém.“

Stvoriteľka v krátkosti vysvetlila bohyniam, o aký problém ide a bohyne sa zahľadeli na mačkotvora hrajúceho sa s Blézovou červenou papučkou. (Bléz nariekal v kúte, skrčený a zhrbený, chudé kolená pritisnuté k hrudi, opakujúc: „...moja červená papučka... moja červená papučka... moja červená papučka... moja červen....“ a tak ďalej.)

„Ono... vyzerá to tak, že má dosť rozumu na to, aby dokázala premýšľať... možno až príliš, ak tvrdíte, že aj namiesto žalúdka má mozog... No navyše, má v sebe aj nejaký ten chaos a mačkonávyky, čo z nej robí ľahkomanipulovateľného tvora..“ rozmýšľala Tiria. „Chcem tým povedať.... že keď už je tu...“

„...a očividne to nie je zombie,“ prerušila ju Kráľovná pekla.

„...áno, a očividne to nie je zombie.... počkať, čo...?“ spamätala sa bohyňa Dočasnej normálnosti a psychopatov a zazrela na Magley.

„To nič, pokračuj,“ drgla do nej Ebony.

„Ehm... no.. teda.... ako som hovorila... viete, čo som hovorila... tak... no... keď už je tu, prečo z nej neurobiť bohyňu Počasia?“

„ČOOOOOO?“ zrevali boh Fandomu, Irónie, bohyňa porna a premožiteľ Turiek v jednom, bohyňa Času a Kráľovná pekla naraz.

„Veď... všetky sme sa predsa dohodli, že nejakú bohyňu Počasia potrebujeme... a tento tvor akoby sa nám sám... no... ponúkal.“

Bohyne a Kráľovná pekla zazreli na Stvoriteľku. Potom zazreli na mačkotvora, ktorý sedel, labkami hladkal červenú papučku a žužľal jeden jej kus v papuľke.

„Nuž...“ zamyslela sa Stvoriteľka a zadívala sa do nekonečného neba chaosu, ktoré sa začalo stáčať do chaotickej dvojzávitnice, akoby sa schyľovalo k dažďu mačacích lebiek... 

Podstata Mahagónu, Časť druhá

Nad Olympom práve vychádzalo slnko. Tri bohyne boli kruto a násilne vytrhnuté zo svojich domovov a teleportované pred honosnú Olympskú bránu. Zamračene sa rozhliadali, keď v tom sa ozvalo vŕzganie a brána sa začala otvárať. Medzi jej krídlami stál strapatý chlapík v hnedom obleku, s dlhým béžovým kabátom, hovoriaci výrazným škótskym prízvukom.

„Asi jeden z Britov.“ Zašepkala Bohyňa Fandomu Bohyni Normálnosti a vysmrkala si nos.

„Tadiaľto.“ Povedal Brit a otočil sa aby vykročil halou a následne celým Olympom.  

„Nikdy... nikdy ich nie je vidieť. Nikdy. Akoby sa schovávali...“ poznamenala Ebony naťahujúc krk najvyššie ako jej to jej výška umožňovala.

Brit sa zastavil pri jednoduchých mahagónových dverách (ak mahagónové dvere môžu byť jednoduché) a pozrel sa na bohyne, ktoré ho nasledovali. Obzvlášť Gray sa pri ňom držala príliš blízko.

„To sú tajné Stvoriteľkine dvere!“ zvolala Bohyňa Času a poskočila

Bohyňa Normálnosti pomaly zažmurkala a hlboko sa predklonila, aby hľadela Bohyni Času priamo do tváre: „O čom hovoríš?“

„Dvere! Tieto dvere! Nikto nevie čo je za nimi!“ Bohyňa času znovu poskočila.

„Och... čokoľvek...“ prekrútila očami Bohyňa Fandomu a Irónie a vysmrkala si nos.

Brit otvoril dvere, za ktorými sa objavila dlhá biela chodba s výťahom na konci. Bohyne vstúpili do chodby a Brit za nimi zavrel.

„Čo teraz? Ideme k tým dverám?“ Spýtala sa Bohyňa Normálnosti

„Tak... asi áno.“ Odpovedala Ebony a vysmrkala si nos.

Gray poskakujúc pribehla k výťahovým dverám a nesmiernou rýchlosťou začala stláčať všetky gombíky.

Po chvíli sa ťažké železné dvere otvorili. Bohyňa Fandomu sa vysmrkala.

„Mám z toho celého akýsi zlý pocit.“ Povedala Bohyňa Normálnosti.

„Ja mám zlý pocit zo všetkého čo Stvoriteľka chystá.“ Zamračila sa Ebony.

Gray prestala skackať. „Nie som si istá či chcem zas tak veľmi zistiť kam vedie ten výťah.“

„Pre všetko na svete, poďme!“ prevrátila očami Ebony a nasledovaná bohyňami vošla do výťahu.

Gray stlačila veľký zelený gombík. „Au, môj prst!“

„Čo robíš!?“ Ebony sa vysmrkala

„Už niekoľko tisícročí mám niečo s prstom a... neviem čo...“

Ebony prekrútila očami a utrápene si vzdychla.

Naraz výťah zastal. Dvere sa pomaly otvorili a odhalili ďalšiu dlhú bielu chodbu, no táto mala po stranách niekoľko párov ťažkých železných dverí. Bohyňa Fandomu sa vysmrkala.

Na konci chodby bol otvorený oblúk, ktorý odhaľoval jasne osvetlenú miestnosť.

Bohyňa Normálnosti sa fascinovane pozrela na svetlo „Nejako takto som si vždy predstavovala smrť... vieš... tunel a na konci svetlo...“

„No poďme.“ Povedala Ebony a vysmrkala si nos.

„Nie!!! Nechoďte za svetlom, aj keď je nádherné!“ zvolala Gray. Bohyne sa na ňu pozreli.

„Gray, od dnes máš zákaz chodiť do sveta smrteľníkov. Už ti to ide na mozog.“ Povedala Bohyňa Normálnosti, chytila Gray za plece a spolu s Ebony vykročili smerom k oblúku. Keď ním prešli, zjavila sa pred nimi veľká miestnosť s obrovským množstvom techniky a niečím, čo vyzeralo ako starý Ebonin portál, uprostred. Pri portáli stála Stvoriteľka, zaujato sa zhovárajúc s vysokou ženou v koženej zbroji s dlhým lukom a mečom zasunutým za opaskom.

„Výborne! Úžasné! Skvelé! To sú úžasné správy. Ďakujem Eldrianna, aj tvojim špehom.“

Vysoká žena sa usmiala: „Bolo mi cťou. Mahagón je rovnako cenný aj v mojom svete. Dobre ich potrestaj.“

„Na to sa môžeš spoľahnúť.“ Povedala Eruvérë s chladným úsmevom. Eldrianna sa otočila, vstúpila do portálu a zmizla.

„Bohyne!“ zvolala Eruvérë, keď zbadala stáť trojicu pri oblúku. „Našli sme to! Našli sme Podstatu Magahónu!“

„Čo? Ako?“ zvolala Ebony a jej tvár sa rozžiarila. Opäť sa vysmrkala.

„Portál, svety, spojenci, špehovia... Celé je to akési komplikované, ale nakoniec sa to vyplatilo.“

„Takže... Mahagón je späť?“ zdvihla obočie Bohyňa Normálnosti.

„No... uhm... je to ešte trošku komplikovanejšie... musíme ho získať.“  Povedala Eruvérë váhavo

„Odkiaľ?!“ zvolala Gray

„Spomínate si na tú ježibabu, ktorej sme zverili Nebesá?“

„Ugh... samozrejme.“ Povedala Ebony a všetky tri bohyne striaslo

„Nič príjemné. Ukázalo sa že ona ukradla podstatu Mahagónu a dala si ju na hlavu.“

„IDEME! Pre dobro Mahagónu a Viebrimaču!!!“ Zvolala Ebony pobúrene a vysmrkala sa. Stvoriteľka luskla prstami a všetky štyri sa ocitli pri starom, nepoužívanom rebríku, ktorý viedol k Nebesám.

„Tým že sme strige dali nebesá, všetci ľudia páchajú príšerné zverstvá, aby ich ten postkomunistický fúzatý chlapík pri rozdeľovacom pulte poslal do pekla.“ Poznamenala Stvoriteľka

„To bolo múdre rozhodnutie.“ Kývla hlavou Ebony a vysmrkala sa.

„No poďme.“ Povedala Stvoriteľka a jedna po druhej sa začali šplhať po rebríku. Kým vyšli hore, uplynulo priveľa času na to, aby ho niekto dokázal odhadnúť. Alebo sa len Gray nechcelo dávať pozor na čas. To sa nikdy nikto nedozvedel.

Keď boli hore, Stvoriteľka sa zamračila a pristúpila k nebeskej bráne. Kov, z ktorej bola brána vyrobená sa z nejakého dôvodu zmenil na kosínusoidy a kľučka bola v tvare akéhosi gréckeho písmena, z ktorého stúpala aura šepkajúca "3,1415926535..."
Pred bránou sedel neuveriteľne starý chlapík s chrbticou tak prehnutou dopredu, až to bolo neprirodzené, so silne trasúcimi sa rukami a zvláštnym francúzskym prízvukom, ktorý znel, akoby žil istý čas v Afrike.

„Chcem vstúpiť!“ zvolala Stvoriteľka. Chlapík pár minút hovoril nezmysly a obzeral si svoje spálené ruky. „Nemôžem vás pustiť dnu. Moja pani ma umučí. Robí to často. Má rada oheň. Musím ju poslúchnuť.“

„JA SOM STVORITEĽ TOHTO SVETA! A VSTÚPIM!“ zvolala Eruvérë o mávnutím ruky odlomila kľučku v tvare písmena Pí. Rýchlym krokom a nasledovaná bohyňami vstúpila do nebies. Keď sa obzrela, všimla si toho muža od brány ako sa rýchlym krokom raptora ženie za nimi. Podišla k trónu panej Nebies a pri pohľade na jej mahagónovú hlavu sa rozzúrila ešte viac.

„Toto je snáď vtip!“

Bosorka s mahagónovými vlasmi vstala z trónu z oblakov a postavila sa pred bohyne. Na okamih sa jej v očiach usadil strach, ktorý však jej mŕtve oči okamžite odohnali.

„Vráť to!!! Okamžite vráť podstatu mahagónu!“

„Nie.“

„Prosím?!?!“ atmosféra začínala byť viac a viac napätá, chlapík od brány si trasúcimi sa rukami zakryl tvár, keď vtom sa Ebony vysmrkala. Všetko zastalo a pohľady sa usadili na Bohyni Fandomu.

„SOM CHORÁ!“ zvolala do nechápajúcich tvárí okolostojacich.

„Um... fajn...“ povedala Stvoriteľka.

„Takže vrátiš nám Mahagón, alebo ideš do temnice k Hričovu?“

„Nevrátim.“

Všetky Bohyne, akoby na povel, začali pôsobiť svojimi magickými schopnosťami na bosorku.

„Cítim to! Cítim ako sa Mahagón vracia do môjho stromu na Olympe!“ zvolala Stvoriteľka. Po pár sekundách sa bosorkine vlasy zmenili na sivé.

„Fajn, Mahagón je späť, nie?“ spýtala sa Ebony a vysmrkala si nos.
"Tak a čo s tebou?" spýtala sa Stvoriteľka smerom na sivovlasú pani Nebies.
"Moja krásna farba. Vráť mi ju, prosím!" povedala starena zúfalým tónom.
"Ty sa ešte opovažuješ odo mňa niečo žiadať? Navyše to, čo si ukradla? Nie! Potrestám ťa! Za trest budeš žiť zvyšok svojho biedneho života v tele dinosaura!" zakričala Eruvérë.
Bohyňa Fandomu si odkašľala.
Eruvérë pochopila jej pripomienku a povedala: "Teda... iného dinosaura.", zamávala rukou a celkový výzor ženy sa mierne zmenil.

Stvoriteľka luskla prstami a všetky bohyne sa ocitli na balkóne pred Olympom. Mahagónový strom žiaril červenou farbou a svet opäť dával zmysel.

„Podarilo sa to! Mahagón!!!“ zvolala Ebony, vysmrkala si nos a rozbehla sa k stromu.

„Ďakujem. A... domov sa už nejako dostanete, nie?“ povedala Stvoriteľka, otočila sa, vošla do Olympu a zavrela za sebou bránu.

„Už... znovu...“ zvesila hlavu Bohyňa Normálnosti a pomaly pristúpila k bohyniam skackajúcim pri strome. 

Blézochlieb (Časť prvá)

Estivujeme. Ja, moje ego a moji manželia. A vzhľadom k tomu, že v pekle je teplo stále je to tzv. permanentná estivácia.
Povzdychnem a posadím sa na posteli, z ktorej som už pár mesiacov nevyliezla a teda nemám ani najmenší prehľad o tom, čo sa deje tam hore. Prekrútim očami, keď stúpim na Bléza spiaceho pri posteli...
Počkať...
Na nič som nestúpila. Niečo nie je v poriadku, zmizla mi rohožka! To ma okamžite preberie. Len tak, v pyžamku zbehnem po schodoch, je to skôr nenávistný korisť postrádajúci beh ako obyčaný ranný beh za pekelným croissantom (Giom robí tie najlepšie, to sa musí nechať). "Giom!", zaškriekam. Dnes nebudem zdvorilá ani dobročinná! Dobročinná som len každý druhý štvrtok v mesiaci. Keď sa predo mnou zjaví tmavé klbko chlpov usúdim, že je to Giom, ktorý sa bez mojej starostlivosti úplne spustil. Moje chúďatko. "Kde je Bléz?!", rozhrniem tmavé chlpstvo a nájdem jeho oko. "Kde?"
"Stvoriteľ ho rozložil na mikročastice." Môj údiv je obrovský. Moje obočie vyletí až k línii mojich vlasov.
"ČO?!", zabublem. Láva, ktorú mám miesto srdca pení a chce opustiť moje žily. "Prečo moju rohožku! Kto má stále skladať tie Blézpuzzle!" a oddupocem späť hore schodmi do svojej izby, kde sa bleskovo vykúpem vo vani nárekov a stále nie som v dobrej nálade, keď mi Giom zakope na dvere. "Mám vám pomôcť zapnúť šaty? Sa vú paré ložik ú pa?", rýchlo zabliká modrými očami pod chlpmi. Prevrátim oči a otočím sa mu chrbtom. "Ale dávaj pozor, aby sa ti tie chlpáče nezadreli do zipsu, kto to potom bude opravovať?!", odmlčím sa, ", takže Giom, drahý, chcem dva pekelné croissanty s maslom z duší a hriechovým lekvárom a k tomu pekelne čiernu kávu prekvapkanú mliekom zatratenej kravy." On mi medzitým zapne šaty až ku krku. Sú vínovo červené, dlhé po členky a pekne kontrastujú s mojimi temnými očami. Mám ich rada, len dúfam, že mi ich odrobinky z Bléza neskontaminujú. Giom potichu odíde a keď o pár minút zídem dolu vyzerám takmer ako človek a moje raňajky sú hotové presne ako som chcela. Zlatúšik môj.
"Takže, čo bližšie vieme o tom, že StvoriteľRite rozložil Bléza? Kde ho nájdem? Dúfam, že mala aspoň toľko chochmesu a poslala ho späť v urničke!", hovorím popri mechanickom spracovávaní potravy zubami.
Giom iba prikývne, odbehne a o pár chvíľ sa vráti s náprstkom. Znova zdvihnem obočie. Ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu budem mať vrásky. "To je všetko? Bléza viac nebolo?", Giom pokrčí plecami a ja odsuniem raňajky a vezmem náprstok. Zamyslím sa ako by sa dal zreštaurovať.
Diabolsky sa usmejem sa vrátim sa do izby, kde z Blézovho ležoviska vytiahnem jeden kudrnatý vlas. Popiskujem si melódiu z Titanicu, keď kráčam dolu držiac ten vlas čo najďalej od seba v sterilenej fólii z celulózy púpavy hriešnolistej.
"Prines mi pekárničku, mŕtve droždie a dlátko. Urobíme si Blézochlieb... Oh a ešte, veľkú misu a kriedu." Giom na sekundu zaváha, ale keď naňho zazriem okamžite zmizne v kuchyni a vráti sa so všetkým, čo som vymenovala. Potľapkám ho po pleci.
"Teraz choď a daj sa do poriadku, odmietam sa na teba pozerať, keď vyzeráš ako africký Yeti."
Giom odbehne a ja ostanem sama. Na stôl z čeresňového dreva nakreslím pentagram so špeciálnymi znakmi. Do stredu položím misu a vysypem do nej obsah náprstka prekliatu vodu a rozmrvím tam mŕtve droždie. Obsah misy začína bublať. Pomaly sa nadúvať, už má väčší objem ako pôvodný Bléz.
Nakoniec tam pridám vlas a celú zmes premiestnim do Pekárničky, ktorá je v jednom z rohov pentagramu. Démonicky sa mi zablysne v očiach a víťazoslávne stlačím ON gombík, predsa nechcem, aby bol Bléz ONA. I keď... Minule som sa asi pomýlila.
45 minút a potom...

Mahagón vs. Eben

Mahagón. Mahagón. Počkať! Žeby to bola kosodrevina?! Nie, klam svetla. Mahagón. Podstata mahagónu je jedna vec. To, že naši kňazi si toto drevo vážia viac ako dračie vajcia druhá. Ale normálny človek predsa nemôže vystavať svoje sídlo z mahagónu a vtláčať ho všade kam sa dá.

.....

Normálny človek. Jasné, už mi to došlo, to sa na Viebrimač aplikovať nedá. Stavím sa, že nech už je to čo chce, Eruvérë by sa podarilo vytesať to do mahagónu a mahagón na to ešte aj prilepiť. Ale zasa na druhú stranu, Mahagónové dvere by som nevymenila za nič na svete. Ten majestátny pohľad *Prásk* je prerušený Stvoriteľkou a Iróniou, ktoré roztvorili dvere so silou, ktorá by dokázala roztvoriť zem. Niežeby som sa o niečo také niekedy pokúšala počas mojej psychopatickej chvíle. Ako vás to mohlo napadnúť?! Som predsa tá najzodpovednejšia bohyňa s najväčšou mierou tolerancie-

„Dočasnosť!“

-ktorá nenávidí, keď ju niekto oslovuje nepravým titulom.

„Je to normálnosť! Dočasná normálnosť!!! Zapamätajte si to už! Nie som žiadna dočasnosť! To je urážka môjho titulu! Odmietam byť oslovovaná ako Dočasnosť! Tým naznačujete, že moja právomoc podlieha bohyni Času. To odmietam! Raz prekročíte hranicu a ja vám svoj titul vypálim priamo do tých Mahagónových dverí!“

Tými slovami som asi prekročila hranicu ja. Stvoriteľka sa na mňa pozerala s očami roztvorenými od údesu, zatiaľ čo Ebony mala pootvorené ústa od úžasu. Vybuchnem málokedy, to sa musí nechať.

„Moje... Moje Mahagónové dvere,“ hlesla Eruvérë.

„Nie, nie, tak som to nemyslela, Stvoriteľ! Skutočne som mala len popletené myšlienky,“ odpovedám rýchlo, aby som Stvoriteľku upokojila. Nie je na ňu pekný pohľad, keď je rozrušená, lebo je mahagón v nebezpečenstve. „Určite by som sa neodvážila poškodiť niečo také vzácne. Hlavne keď podstata mahagónu je teraz v ohrození,“ dodala som.

„Áno. Áno, samozrejme, jasné. Len... Môj mahagón!“ náreky sa stávali čím ďalej, tým hlasnejšie.

Našťastie v tej chvíli zasiahla Ebony: „No tak, no tak. My ho nájdeme, neboj sa. Mala by si sa nejako rozptýliť. Nechceš skúsiť ten nový prototyp piecky na chleba? Podľa plánov by sa tam mala dať upiecť aj pizza.“ Eruvérë sa rozžiarili oči. Nepridávala som k tomu nijaký komentár, aj keď bolo vysoko pravdepodobné, že piecka na chleba č.2 skončí vedľa piecky na chleba č.1. Čo prirodzene skončí katastrofálne. Dúfam, že sa nebude opakovať ten incident, keď ju Knieža pekla použil, aby si vyžehlil vlasy. Spálené vlasy som cítila ešte aj v bubline normálnosti.

Pozorovala som Stvoriteľku, ako odchádza s nadšením kričiacim z každého pohybu ku balkónu, z ktorého pozoruje svet ľudí. Na podstatu mahagónu už asi zabudla.

Vtom som si uvedomila, že Ebony sa na mňa pozerá. Na tvári mala zlomyseľný úsmev a ja som sa skutočne snažila zachovať si vážnu tvár. Nemala som pocit, že by sa mi to darilo. Irónia sa ku mne začala približovať a naznačila, nech sa ku nej nakloním. Chce mi pošepkať nejaké tajomstvo?

„Keď vrátime tú podstatu mahagónu, pomôžem ti napísať tvoj titul na dvere,“ prehodila a akoby nič sa ma spýtala, čo robím na Olympe. Mávla som rukou, nebolo to nič dôležité. Irónia pokrčila plecami, spýtala sa len zo zvedavosti, aj tak sa ponáhľala za bohyňou času. Potrebovala podiskutovať o Lokim. Zdalo sa jej, že si s Xantom vymieňajú priveľa klebiet.

A skutočne dôvod mojej návštevy poznať nepotrebovala. Ebenové stromy by mi aj tak zohnať nepomohla. Do výťahu by sa asi aj tak nezmestili. Ale potrebujem tie ebenové hodiny. Mali by ladiť ku ebenovej posteli a ebenovému rámu zrkadla a parkiet. ‚Bolo by pekné dať si ich do ebenovej izby v mojom kútiku normálnosti,‛ napadlo ma. Alebo by som ich mala dať do mramorovej predsiene? Určite to nezaškodí, hodí sa ku ebenovému stolu a stoličkám a kúskom ebenu zabudovaných do podlahy. Koniec koncov, ebenu nie je nikdy dosť.

Prsteň moci

          Na Olympe buchli obrovské dvojkrídlové dvere, vytesané z mahagónového dreva. Stvoriteľka málokedy búchala svojimi mahagónovými dverami. Boli pre ňu priveľmi cenné. No teraz bola skutočne rozčúlená a príliš sa náhlila na to, aby dávala pozor na drevo. S treskotom sa pred ňou rozleteli posledné dvere, ktoré odhalili priestrannú, svetlú miestnosť. Uprostred stála rozmerná sklenená guľa. Stvoriteľka mávla rukou a dvere sa poslušne zabuchli. Eruvérë zamračene pristúpila k sklenenej guli, ktorá bola takmer taká vysoká ako ona. 

          Veď počkaj, Gray! Dnešný deň bol naplánovaný. Mala som toho toľko stihnúť...

Bolo verejne známe, že Gray (či už náročky alebo nie) občas zabudla sledovať tok času a celý deň dokázal uplynúť mihnutím oka. A tak tomu bolo i dnes. 

"Ukáž mi bohyňu času!" zvolala Stvoriteľka na obrovskú guľu. Na skle sa začali premietať najrôznejšie obrazy a výjavy z minulosti, prítomnosti a budúcnosti, keď v tom sa ozvalo zapraskanie a obraz sa prerušil. Sklenená guľa sčernela a ostala temná ešte niekoľko okamihov. Po chvíli sa začala rozjasňovať a v jej vnútri sa objavovali tlmené obrazy. 

"Čo to..." Krištáľovú guľu vzala Eruvérë z jedného zo svetov, keď náhodne prechádzala portálom hore-dole a nebola si istá či presne rozumie ako guľa funguje.
          Obraz sa začal postupne rozjasňovať a Stvoriteľka si uvedomila že hľadí na červenú pláň, zničenú ohňom, prachom a popolom. Na horizonte sa týčila ozrutná sopka a napravo vrhala na pláne tieň vysoká čierna veža s obrovským okom zahaleným v plameňoch na jej samom vrchu.
"Pláne Gorgorothu!" zvolala Stvoriteľka šokovane.
"To... to je hora osudu! Orodruin! A... a Barad-dûr! Sauron!"
          Stvoriteľka nevedela uveriť vlastným očiam. Sauronove oko vrhalo pohľad niekde do stredu červenej pláne. Eruvérë zaostrila zrak, aby zistila čo Melkorov bývalý sluha pozoruje. Na jej obrovské prekvapenie uvidela postavu, ako si vykračuje mŕtvymi pláňami. Obraz sa premiestnil bližšie k osobe a Stvoriteľka s obrovským šokom, asi takým veľkým ako keď ju po prvý krát popálila piecka na chleba, zistila že ten, kto sa prechádza po najobávanejšej krajine celej Stredozeme, je temný elf Xant, posledný svojho druhu a na veľký protest jeho manželky, Bohyne Fandomu, Irónie, Porna a desiteľky Turkov Ebony, menovaná Pán Vojny.
"Pre Valarov! Čo zas tí dvaja robia?!"
          Eruvérë prehľadala pomocou sklenenej gule celé Pláne Gorgorothu, no nikde v Mordore nenašla Ebony, tak sa obraz znovu vrátil ku Xantovi. Temný elf si vykračoval po prachu a skalách a zdalo sa že spaľujúci Sauronov pohľad mu ani trochu neprekáža. Po chvíli došiel k vysokej sopke. Pár stoviek metrov nad zemou sa týčil majestátny vstup do jednej z puklín Hory Osudu. Xant sa začal šplhať po strmom skalnatom svahu. Po pár metroch sa potkol a zosypal sa k zemi.
"Hm... dúfam že si nezlomil nohu." povedela si Stvoriteľka.
          Xant sa postavil zo zeme a oprášil si šaty. Znovu sa začal šplhať do kopca, až kým sa nedostal k vstupnej bráne. Usmial sa a ráznym krokom vykročil po lávke. Nachádzal sa vo vnútri sopky. Stál na dlhom drevenom výbežku a pod ním bola obrovská priepasť plná lávy. Xant sa pozrel dolu a skočil šípku. Stvoriteľku trhlo. Xant zmizol pod hladinou a po chvíli sa vynoril.
"Čo je toto?! Temní elfovia sú síce odolní voči ohňu, ale..." Stvoriteľka potriasla hlavou
Xant sa zhlboka nadýchol a znovu sa ponoril. Po chvíli sa zjavil nad hladinou s úsmevom na tvári a drobným zlatým prsteňom v ruke.
          Stvoriteľka sa zamračila. "Je to..."
Xant sa rozhliadol, uvažujúc ako sa dostať von z jazera lávy. Stvoriteľka prekrútila očami. Luskla prstami a teleportovala Xanta pred brány Olympu. Rýchlo vyšla z miestnosti, prešla Olympom a vo vstupnej hale takmer skamenela. Za mahagónovou bránou stála vysoká postava, tenká ako papier. Eruvérë zbystrila zrak. Nebola si istá, na čo hľadí, keď vtom sa postava otočila a Stvoriteľka si uvedomila, že to bol bokom otočený manžel kráľovnej pekla, samotné knieža temnôt Bléz.
          Eruvérë bola dosť prekvapená, že ho vidí. Knieža temnôt nezvykol opúšťať peklo sám, pretože mu to jeho žena nedovolila. Ak aj niekedy opustil svoj domov, vždy ho mala kráľovná pekla nakrátko na vodítku.
Čo zas chce? pomyslela si Stvoriteľka
"Stvoriteľka! Chcem ťa požiadať o dar! Rozprávku! Napíš mi rozprávku! V mojom jazyku!" povedal a zatriasli sa mu vlasy.
"DAJ UŽ POKOJ!!!"
Stvoriteľka sa rozzúrila, prudko mávla rukou a sledovala ako sa Bléz rozložil na subatomárne častice.
"A NECH SI ŤA SKLADÁ KRÁĽOVNÁ PEKLA!!!"
Stvoriteľka ráznym krokom pristúpila k vstupnej bráne. Dvere sa rozleteli a za nimi stál pán vojny Xant.
"Stvoriteľ! Mám pre teba dar!" povedal a zdvihol ruku s prsteňom v dlani.
"Ten prsteň. Vytiahol si ho z lávy v praskline Hory Osudu. Dofrasa, to ho malo zničiť!" zvolala Stvoriteľka.
"No... Sauron pekne oklamal Stredozem..."
Stvoriteľka prižmúrila oči: "Čo zaň chceš?"
"Moc teleportovať sa." usmial sa Xant
"Tvojej žene sa to nebude páčiť."
"To zariadim."
Stvoriteľka mykla plecom. "Pre mňa za mňa."
Mávla rukou, Xant sa na chvíľu rozsvietil a po chvíli, keď kúzlo skončilo, Stvoriteľka povedala:
"Môže sa teleportovať kam len chceš, okrem Olympu. To nedokážu ani bohovia."
"V poriadku."
Xant natiahol ruku s prsteňom a chystal sa ho podať Stvoriteľke, keď v tom skamenel.
"Čo robíš?"
"Ja... neviem. Nedokážem ho pustiť."
"Daj ho sem! Môj milášik!!!" zasyčala Eruvérë, vytrhla Xantovi prsteň a zmizla za mahagónovou bránou.