„Ach, ešte nikdy si mi tak veľmi
nechýbal, Tiberius,“ zapriadla Aoife a pohladila svojho druha po hlave.
Obrovský Mačkodlak sa len usmial
a olízal svojej bohyni tvár.
Obaja ležali v tráve,
obklopení kosatcami a konope, ktoré Aoife začala pestovať, keď pochopila narážku
Bohyne času z predchádzajúcich dní, na brehu jedného z labkovitých
jazier. Aoife, napriek svojej náchylnosti na rastliny, prírodu milovala
a v tom momente si práve vychutnávala ešte vždy neidentifikovateľnú
vôňu kosatcov. Bola to proste vôňa kosatcov. Kosatcovitá vôňa. Jeden kosatec...
dva kosatce... tri kosatce... Počítala v hlave Bohyňa počasia všetky
kvetiny na lúke. Podarilo sa jej pritom však zaspať, takže vôbec nestihla
postrehnúť, že jej drahý Tiberius sa vybral do jazierka trošku sa schladiť.
Mačkodlak sa čvachtal vo vode
a nedával ani najmenší pozor na to, či to jeho družku ruší alebo nie...
prípadne, či ju to nevytrhne zo zaslúženého spánku (nakoľko sa posledné dni
venovala iba spríjemňovaniu a zútulňovaniu ich obydlia a tiež preto,
že bola schopná si ho privolať do nového sveta. Aj keď to bolo vďaka Bohyni
času).
Tiberius sa potápal, pod vodou
naháňal drobné rybičky, strašil ich šabľovitými zubmi, vyskakoval z vody
a opäť sa ponáral. Z času na čas si dal pauzu a díval sa do
svojich láb na zlaté rybky, ktoré sa mu podarilo nejakým spôsobom uväzniť vo
svojich mačacích dlaniach.
„Hovno, hovno, zlatá rybka,“
prihováral sa im, „akvárium nebude!“
Tiberia to nakoniec, po nejakom
čase, konečne prestalo baviť a rozhodol sa, že sa vráti na breh. Jeho
bohyňa ešte stále vyspávala a v zlatej žiare zapadajúceho slnka mu
prišla naozaj okúzľujúca. Rozhodol sa, že ju zobudí. A urobí to tým
najoriginálnejším spôsobom: Otrasie sa pri nej z vody.
Tiberiove zvrátené myšlienky sa
odrazili na tvári, ktorá sa stiahla do škodoradostného úškrnu. A kdesi
v tom nekonečnom priestore obklopujúcom maličký kúsok chaosu, sa ozýval
jeho zlovestný mačkodlačí smiech...
Ach, nie, nie... to nebol jeho
mačkodlačí smiech. Bol to smiech... trochu vyšší, akoby ženský... a určite nie
mačací. Kým sa stihol Tiberius spamätať, niečo v jazierku ho ťahalo
dolu... dolu do hlbín... niečoho hlbokého...
Aoife, prikrytá kosatcami, si
spokojne vzdychla a otočila sa na druhý bok.
Bohyňa počasia sa zobudila až na
prenikavé svetlo vychádzajúcich hviezd (Teda, niežeby vôbec vychádzali, ale pre
lepšie dorozumenie sa... proste sa tam tak... akoby zjavili, čo Aoife prekazilo
jej plány na sladký spánok.), keď si povedala, že by už naozaj mala zaliezť do
svojho pelechu, teda do svojej nory. Celé dni iba pracovala, tak si teraz
konečne poriadne pospí. Už by sa aj patrilo. Oprie si hlavu o Tiberia,
alebo sa pri ňom skrúti úplne celá a prespí najbližších pätnásť dní. Ach,
to bude raj... v jej pelíšku! (Neznášala svetlo hviezd.)
Potom si však uvedomila, že niečo
nie je v poriadku. Niečo jej tu chýba... niečo... veľmi veľmi podstatné.
„Mačkodlak!“ vyhŕkla.
Postavila sa na nohy (tentokrát
len na tie dve zadné) a v rýchlosti sa obzerala okolo seba, či svojho
drahého niekde neuvidí zakrádať sa odkiaľsi z porastu. Ale nikde ani
vtáčika, ani letáčika. (Možno tak zopár netopierov.) Ešte raz skontrolovala
okolie svojím jastrabím (mačacím, ale v tomto prípade jastrabím) pohľadom
a prečesala svoje konopné polia. Po Mačkodlakovi však akoby sa zavrel
portál.
Vrátila sa teda na miesto, kde ho
videla naposledy, a celá zdrvená si opäť sadla do trávy. Na hladine
jazera, ktoré sa pred ňou rozprestieralo zrazu uvidela malé bublinky. Bublinky,
ktoré naznačovali, akoby niečo... alebo niekto bol na dne jazera. Teda...
nemusel by byť ani na dne, proste bol vo vnútri. A to znamenalo iba jediné:
Niečo alebo niekto drží niekoho alebo niečo pod hladinou. (Alebo možno
Mačkodlak iba zabudol plávať.)
Bohyňa počasia pristúpila
k jazeru a bojovala so svojou mačacou podstatou a tým, že by
mala ísť svojho druha zachrániť. Veď... čo by bez neho robila? A okrem
toho, je predsa bohyňa, nemôže sa jej nič stať. A keby sa jej aj malo
niečo stať, Eruvérë by to vycítila a teleportovala by ju na Olymp.
V to aspoň Aoife dúfala.
Bohyňa počasia sa zahľadela do
hĺbky jedného zo svojich jazier...
Prečo som len ja vymýšľala
jazerá? Prečo som radšej nespravila konopné polia v tvare mačacej labky?
Aoife zatvorila oči. Zhlboka sa
nadýchla nosom a vydýchla ústami. Opäť oči otvorila a skočila do
vody.
V jazere bola tma. Aoife
zašibrinkovala svojimi chudými prstíkmi a privolala do dlane mesačné lúče,
ktoré jej posvietili na cestu. Po nejakej tej chvíli doplávala až k podmorskému
kráľovstvu, ktoré pripomínalo otvorenú dračiu tlamu. Privolala si mesačné lúče
aj do druhej dlane, aby lepšie videla, a plávala smerom do tlamy. Vo
vnútri musí byť určite uväznený jej Tiberius.
Nebolo tam však nič. Iba tma,
ktorú nedokázal presvetliť ani mesiac, ktorý si Aoife na chvíľu požičala.
Bohyňa počasia teda skúsila plávať nahor, čo bol nakoniec veľmi dobrý ťah,
pretože o niekoľko kopnutí labkami sa ocitla nad hladinou. Vynorila sa niekde
v jaskyni, ktorá bola presvetlená žiarivým svetlom, pochádzajúcim
z nespočetného množstva kryštálových lustrov. Aoife si zaclonila labkou
oči, zažmurkala a pomaly si privykla na to hnusné, kričiace svetlo.
Vyliezla na pobrežie a kráčala po červenom koberci, ktorý viedol nevedno kam.
Prišla až do neveľkej miestnosti, kde uvidela v stene celu a svojho
Mačkodlaka za kryštálovými mrežami.
„Tiberius!“ zvolala
a rozbehla sa k svojmu Mačkotvorovi.
„Stoj!“ ozval sa neznámy ženský
hlas.
Bohyňa počasia sa zarazila. Pred
ňou stála miniatúrna ženská s nohami a dvomi rybími chvostmi, na
hlave účes tvorený úhormi a obrovské krakenie oko.
„Čo... čo... si zač?“ opýtala sa
Aoife a striaslo ju.
„Som kráľovná tohto jazera.
A ty si si ho veľmi netaktne prisvojila!“
„To nie je pravda!“ protestovala
Bohyňa počasia. „Nič som si neprisvojila. JA som toto jazero totiž VYTVORILA!“
„O tom doooooosť pochybujem,“
zatiahla Jazerná kráľovná.
Aoife ju sledovala jastrabím
pohľadom a medzitým horúčkovito premýšľala. S tvorbou tohto kraja jej
pomáhala Bohyňa času. Mačkodlaka tu premiestnila pomocou červej diery. Čo ak sa
portálom dostala do jej jazera aj táto odporná pliaga?
„Nuž...?“ čakala Jazerná kráľovná.
„Neviem, čo sa stalo a je mi
to úprimne ľúto, no túto situáciu nemôžem vyriešiť bez pomoci svojej dobrej
priateľky Bohyne času. Ak budeš teda taká dobrá, rada po ňu zájdem a opäť
sa ťa pokúsime premiestniť tam, odkiaľ si prišla.“
„Ale, ale... Nie tak zhurta, ja
som netvrdila, že sa mi tu nepáči,“ zarazila ju Jazerná kráľovná.
„Tak... potom čo teda?“ nechápala
Aoife.
„Jediné, čo sa mi na tomto mieste
nepáči, si ty!“ objasnila a ukázala zošúvereným prstom na úbohú Aoife.
„To ťa ale budem musieť sklamať. Toto
miesto totiž patrí mne,“ objasnila, pre zmenu, Aoife a pokrútila hlavou.
„Akokoľvek, idem po Bohyňu času. Dáme to do poriadku, žiadny strach.“
„Hmm.. ako myslíš. A ja sa
tu zatiaľ zahrám s tvojím mačiakom.“
V očiach Aoife sa objavilo
zúfalstvo, ktoré však okamžite vystriedala zlosť.
„Opováž sa....! Opováž sa dotknúť
Tiberia!“ varovala ju Bohyňa počasia. Nekričala, ani nejako výrazne nezvýšila
hlas. Tón, ktorým to však preniesla, bol zlovestný.
„Hmm... hmm...“ poškrabkala sa
Jazerná kráľovná na brade, čím zakrývala svoj neurčitý strach, ktorý ju tak
náhle prepadol z pohľadu do očí bohyne.
„Nuž... keby sme sa mohli nejako
dohodnúť...“ priadla ďalej Jazerná kráľovná.
„Tu nemôže byť reč o nijakej
dohode!“ zahromžila Bohyňa počasia. „Nejakým nedopatrením si sa ocitla na mojom
území, v mojom kraji, v mojom domove! Uniesla si môjho druha!
A ešte k tomu sa mi aj vyhrážaš! Myslíš, že máš vôbec nejaké
miniatúrne právo na to žiadať o dohodu?“
„Áno, mám,“ odvážila sa odpovedať
Jazerná kráľovná.
Bohyňu počasia svrbeli labky.
Čakala už len na ten správny moment, keď na tú pliagu bude môcť vrhnúť guľové
blesky.
„Mám právo žiadať o dohodu.
Už len preto, že som sa tu ocitla, ako si sama spomenula, nedopatrením.“
Aoife sa prestala mračiť
a konečne sa trochu upokojila. Uvedomila si, že Jazerná kráľovná má
pravdu. A aj keď je teraz istou nepodstatnou obeťou jej Mačkodlak, prvou
obeťou v tomto príbehu bola práve Jazerná kráľovná.
„Hmm.. dobre teda, dohodnime sa,“
ustúpila nakoniec Bohyňa počasia.
„Vidím, že si mocná, bohyňa, preto
ti nechcem nijako zasahovať do života, nepotrebujem zbytočné problémy...
Jediné, čo chcem, je pokojne žiť v tomto jazere so svojimi zlatými
rybkami, ktoré nebude nikto kántriť či strašiť,“ zazrela na Tiberia, „ak budeš
tolerovať moju prítomnosť, ja budem tolerovať tú tvoju a nebudem sa ti
starať do božieho života.“
„Hmm... to znie celkom výhodne.
Obe budeme mať jednoducho pokoj. Postarám sa o to, aby sa Tiberius kúpal
v iných ako v tvojom jazere.“
„Dobre, to uvítam.“
Obe panie si vymenili pohľad...
a neskôr aj úsmev.
„Našu dohodu však musíme niečím
spečatiť. Chce to jednoducho nejaký akt.“
Aoife sa tuho zamyslela. Od
toľkého rozmýšľania jej mykalo fúzikmi.
„Už to mám!“ vyhŕkla Jazerná
kráľovná.
„Počúvam.“
„Pričarujem ti chvost.“
„Čože?“ vypleštila oči Aoife.
„Dokážem to, neboj sa. Viem, ako
má vyzerať mačací chvost, nepričarujem ti tam úhora, nemusíš mať strach.“
„Ale... ale... prečo chvost?“
„Chvost je niečo, čo musíš
strážiť ako oko v hlave. V istom zmysle to môže zavadzať a inokedy
naň môžeš úplne zabudnúť... Navyše, ak by ti ho niekto poranil, znamenalo by
to, že naň nedávaš dostatočný pozor, teda nedávaš pozor ani na našu dohodu.
Znamenalo by to, že ju neberieš vážne... A ak by sa niekomu podarilo
odseknúť ti ho, dohoda by bola zrušená.“
„Znie to... celkom logicky. Prečo
však celú ťarchu tejto dohody musím niesť na sebe?“
„Na oplátku, kedykoľvek budeš niečo
potrebovať, som tu pre teba.“
Aoife sa opäť zamyslela. Opäť jej
mykalo fúzikmi.
„Tak čo?“
„Hmm... no... nedbám,“ pokrčila
ramenami Aoife a začala sa zmierovať s tým, že bude mať chvost.
O niekoľko krátkych chvíľ
tak aj bolo. Bohyňa počasia už viac nemala len holú kostrč, namiesto
nej odtiaľ vyrastal dlhý biely chvost s čiernou čiapočkou na konci.
Snáď to nebude až také hrozné,
pomyslela si Aoife pri pohľade na svoju práve prirastenú ozdobu.
Z kryštálovej klietky sa akoby
mimochodom ozvalo zúfalé mačkodlačie zamňaukanie.